"Naozaj ideálny deň na návštevu paliatívneho oddelenia," víta ma a nervózne prešľapuje. Nepokojné motýle sa trepocú aj v mojom žalúdku. Pocit napätia zosilnie, keď vojdeme do skleného tunela a prechádzame do traktu, kde paliatívka sídli. Pripadá mi, akoby naozaj viedol na druhý breh. Bojím sa toho, čo uvidím na jeho konci. Predstavujem si miesto beznádeje, bolesti a emócií. Veď tam ležia ľudia v konečnej fáze onkologického ochorenia.
Pacient, s ktorým sa stretnem, mi však pootočí optiku. Pre neho je to miesto, kde mu pomohli. Po mesiacoch utrpenia opäť žije bez nástojčivej bolesti. Cíti sa tam vraj ako v nebi.
"Nie je to depresívne," odmieta primárka paliatívky Kristína Križanová úvodnú otázku, ako si zo všetkých oblastí medicíny mohla vybrať práve túto, v očiach laika najsmutnejšiu a najdepresívnejšiu.
"Ja som lekárka a myslím si, že ľuďom treba pomáhať za každých okolností. Viete, čo je depresívne? To, čo som zažívala viac ako pätnásť rokov mojej praxe, kým vzniklo paliatívne oddelenie. Chirurgovia pacientovi povedali - choďte domov, my už nemôžeme pomôcť. A mali aj pravdu. Zoberte ho domov zomrieť - znela okrídlená veta. Ako však ten človek umieral, na to sa už nikto nepýtal. Pritom medicína má dnes dobré možnosti, ako pomôcť, aby pacienti umierali dôstojne, a nie ako opustené psy."
Pomocná ruka
Ako sa vlastne človek dozvie, že patrí na paliatívne oddelenie? A ako tú správu spracuje?
"Každý, kto sa lieči v onkologickom ústave, vie, že má rakovinu. Keď choroba nereaguje na liečbu a lekár, ktorý ho lieči, vidí, že má veľké ťažkosti, osloví paliatívne oddelenie, ktoré sa zaoberá predovšetkým liečbou symptómov pri pokročilých ochoreniach. Pacient príde k nám na ambulanciu, alebo ho navštívime na oddelení a ponúkneme mu naše služby. Môžeme mu uľaviť od bolestí, problémov s dýchaním, vracaním... Samozrejme, lekár, ktorý ho liečil dovtedy, zostane jeho lekárom a väzba sa nepreruší."
Pacienti reagujú rôzne. Niektorí si uvedomia, že sú v konečnej fáze choroby a už sa nikdy nevyliečia. Iní si nevedia predstaviť, že by zomreli a nepripustia si to ani na paliatívnom. A sú aj takí, ktorí odmietnu prísť. Nemajú pocit, že by chceli takúto pomoc, chcú bojovať, doslova za každú cenu. Tých je však nepatrná menšina.
Úlohou paliatívneho je uľaviť aj príbuzným. Poskytnúť oddych rodine, ktorá sa doma stará o umierajúceho, čo je veľmi náročné, najmä keď umieranie nemusí trvať iba dni či týždne. Chorý ide na čas na paliatívne a príbuzní si zatiaľ oddýchnu, vyspia sa a načerpajú sily, aby vydržali jednu z najťažších životných situácií.
Príbuzní môžu na paliatívne chodiť aj po smrti pacienta. Paliatívna starostlivosť by sa na nich mala vzťahovať ešte do roka.
"Je to však problém, lebo je nás málo. Povieme, príďte, keby ste niečo potrebovali, ale neposkytujeme to ako službu. Väčšinou je to tak, že príbuzný príde s paklíkom liekov, ktoré po zosnulom zostali. Mnohé sú veľmi drahé a oni majú pocit, že by bola škoda vyhodiť ich. Prinesú mi ich do ordinácie a to je posledný rozhovor, ako to všetko bolo, aký bol pohreb, ako to jednotliví členovia rodiny prežívajú. Je to vlastne zavŕšenie."
Von zo začarovaného kruhu
Paliatívka sa vraj od ostatných nemocničných oddelení líši najmä tým, že je tam o poznanie milší personál. Naozaj, z primárky Kristíny Križanovej priam vyžaruje upokojujúca istota. Aj mne to pomáha, keď spoločne vchádzame na jednu zo štrnástich izieb.
V miestnosti stoja dve postele. Na jednej leží muž a drieme, druhý je hore a očividne sa primárkinej návšteve poteší. Rozprávajú sa, ako sa cíti, potom sa dá do reči aj so mnou. Dozvedám sa, že ešte nemá ani päťdesiat a do 3. augusta to bol zdravý človek. Zaskočí ma, aká rýchla môže byť cesta na paliatívne.
Pán Milan mal nádor na hrubom čreve. Choroba sa bohužiaľ ohlásila až v konečnom štádiu. Síce ho operovali, ale chemoterapiu mu nedali, lebo bol veľmi slabý. Poslali ho domov, nech príde, keď zosilnie. Lenže on nemal ako zosilnieť. Bolesti ho vyčerpávali, metastázy sužovali, naopak slabol a stav sa zhoršoval. Ocitol sa v začarovanom kruhu, vyzeralo to beznádejne. Nakoniec sa dostal na paliatívne.
"Aký je to pocit, ležať na tomto oddelení?" pýtam sa opatrne.
"Aký? Cítim sa ako v nebi," prekvapí ma odpoveď. Nehovorí o strachu, ale o pomoci.
"Najhoršie bolo, keď ma z chirurgie poslali do domáceho ošetrenia. Strašne som opuchol, mal som ťažké obličkové koliky. Veľmi to bolelo, no doma sa nič nedá urobiť. Len v bolestiach sadnúť do auta a na pohotovosť, kde čaká dvadsať ľudí. Keď som sa dostal na paliatívne, okamžite mi pomohli. Môj súčasný stav sa vôbec nedá porovnať s tým, v akom som sem prišiel. Začalo mi chutiť jesť, môžem sa pohybovať, odpuchol som."
Na paliatívnom oddelení dostal pán Milan podpornú liečbu, ktorá mu uľavila od bolestí a on nabral nové sily. Zosilnel natoľko, že mohol dostať chemoterapiu, ktorá okamžite zabrala a výrazne sa mu polepšilo. Bohužiaľ, vyliečiť sa už nemôže a on to dobre vie:
"Viete... ja cítim strašnú ľútosť..." prechádza do šepotu, aby potlačil plač. Aj tak sa však neubráni slzám a musí siahnuť po vreckovke.
Neviem, čo teraz povedať. Primárka Križanová však pokojným hlasom dopovie, čo muž, ktorý by podľa veku mal byť na vrchole síl, zrejme cíti:
"Ťažko sa to znáša. Cítite to ako zradu..."
Muž súhlasne prikyvuje a upokojuje sa. Rozpráva mi o manželke a rodine, aké dôležité je, že ich má, že stoja pri ňom.
Právo na bilanciu
Je obdivuhodné, s akou samozrejmosťou sa doktorka Križanová rozpráva so smrteľne chorými ľuďmi. Vidno, že s nimi cíti, chápe ich, povzbudí, no neponúka lacnú útechu.
"Je dôležité, ako zareagujete na slová umierajúceho človeka. On povie - no veď ja sa aj tak poberiem - a každý začne - nie, nie, tebe ešte dajú chemoterapiou, neboj sa, budeš v poriadku! A vzniká bariéra, medzi ľuďmi je postavený múr a to najpodstatnejšie si nepovedia. O ich vzťahu, aké to bolo fajn, čo spravili dobre, čo mohli urobiť inak. Vlastne nedovolíme, aby sa život pre chorého zmysluplne zakončil."
"Samozrejme, sú to smutné veci, keď ľudia umierajú. Najmä ak sú mladí," pokračujeme v rozhovore s primárkou už na lekárskej izbe.
"Pred pár dňami nám umrel pacient pred päťdesiatkou, išlo to strašne rýchlo. Je hrozné, keď človek nemôže dokončiť plány, deti má takmer dospelé a on vie, že nikdy neuvidí svoje vnúčatá. Keď sa život predčasne končí, je dôležité veľa vecí uzavrieť. Ten pacient, s ktorým ste hovorili, to už urobil. Len to všetko na neho padlo hrozne rýchlo, pokročilé ochorenie ho zaskočilo. Teraz je mu však podstatne lepšie. Uvidíme, ako bude ďalej, no keď všetko pôjde dobre, dožije sa aj náročnejších cieľov, ktoré si stanovil. Do práce sa síce už zrejme nevráti, ale v rodine, kde sa majú navzájom veľmi radi, určite ešte bude fungovať."
Dva rozdielne konce
Primárku Križanovú čaká práca v ambulancii. Ambulantní pacienti na paliatívke sú takí, ktorí môžu byť doma a chodia len na kontroly, ošetrenie, prípadne na chemoterapiu.
V ordinácii už sedí prvý. Síce starší muž, ale statný chlap s bujnou prešedivenou šticou. Je tu kvôli žile, ktorá sa zapálila po chemoterapii.
"Má melanóm, ten sa ťažko lieči. Je fajn, že chodí a dobre sa cíti. To je veľká vec," vraví lekárka vecne a ja si uvedomím, aké je všetko v živote relatívne. Pre mňa nepredstaviteľná predstava a on vzpriamene vychádza z ordinácie. Vyrovnaný a rád, že ešte môže žiť každodenný život.
Za mužom zaklapnú dvere a doktorka odhrnie plentu, oddeľujúcu časť ordinácie. Na vyšetrovacej posteli tam sedí babka, na voskovanej plachte vyložené nohy vo filcových kapcoch. Hoci jej spod krojovanej sukne vykúka plastová hadička drénu, s chuťou si desiatuje. Ako v škole cez prestávku.
"Pokojne sa najedzte," usmeje sa na ňu pani primárka a sústredene počúva, keď tetuška s plnými ústami popisuje, ako sa jej darí. Chváli sa, že sa dokáže domotkať až k obloku a veľmi ju baví sledovať, čo sa vonku deje.
V tej chvíli sa mi vybaví dávna spomienka. Na kamaráta, ktorého tiež poslali chirurgovia domov, lebo už nevedeli pomôcť. Znova vidím hektolitre potu, ktoré sa liali zo štyridsaťročného muža, keď ležal doma a triasol sa od bolesti. V okamihu bol zmáčaný, akoby stál pod sprchou. A ja sa teraz dívam na babku s podobnou diagnózou, ktorá sa usmieva a spokojne desiatuje. A nechápem, ako je možné, že na celom Slovensku sú len tri paliatívne oddelenia.
Ako porozumieť umierajúcemu
Čo prežíva smrteľne chorý človek, ale aj jeho príbuzní, keď sa dozvedia o smrteľnom ochorení? Zmierenie sa neprichádza zo dňa na deň, ľudské zmýšľanie prechádza niekoľkými fázami.
Najprv nastane šok, potom fáza popierania - to predsa nemôže byť pravda!
Vystrieda ju hnev a hľadanie vinníka. Je dôležité, aby sa zdravotníci aj blízki naučili nebrať chorého výpady osobne, ale uvedomiť si, že je to jedna zo zákonitých fáz, keď pacient hľadá, kto je na vine a vylieva si zlosť.
Nasleduje vyjednávanie, keď sa chorý snaží, či už s ošetrujúcim personálom, s Bohom alebo sám so sebou vyjednávať. Je to obdobie, keď osciluje medzi prijatím skutočnosti a ešte stále ju popiera.
Obdobie depresie nastupuje, keď si pacient naplno uvedomí, že choroba sa nebude dlhodobo vyvíjať dobrým smerom. Treba však rozlíšiť, či je pacient depresívny z okolnosti, že musí umrieť, alebo je to už tichá príprava na smrť. Vtedy nie je dobré za každú cenu ho vyťahovať z tohto stavu, skôr pri ňom stáť ako tichý spoločník a dať mu priestor na prežívanie jeho pocitov.
Poslednou fázou je vyrovnanie sa, pacient sa zmieri a prijme fakt, že umiera.
Samozrejme, každý človek je individualita a fázy nemusia prebehnúť u všetkých pacientov rovnako. Môžu sa striedať, prelínať, vracať, niekedy sa chorý môže na niektorej "zaseknúť" a zotrvať v nej. Keď choroba pokročí do ťažšieho štádia, môžu všetky fázy prebehnúť nanovo.
Úlohou lekára nie je posúvať pacienta z jednej fázy do druhej, ale sprevádzať ho v tej, kde sa práve nachádza.
