Streda, 20. február, 2019 | Meniny má Lívia

Laco Déczi: Nikdy som sa nechcel vrátiť

Laco Déczi (66), najznámejší československý jazzový trubkár a jedinečný skladateľ, to v polovici 80. rokov nevydržal a emigroval. Bol to jeho druhý exodus v živote - už v 60. rokoch odišiel do Prahy, lebo na Slovensku podľa jeho slov nebol o jazz záujem.

Laco Déczi (66), najznámejší československý jazzový trubkár a jedinečný skladateľ, to v polovici 80. rokov nevydržal a emigroval. Bol to jeho druhý exodus v živote - už v 60. rokoch odišiel do Prahy, lebo na Slovensku podľa jeho slov nebol o jazz záujem.

Déczi sa v bývalej vlasti pravidelne objavuje, chodí sem hrávať so svojou skupinou Cellula New York, kde hrá na bicích aj jeho syn Vajco (1965). Minulý štvrtok vystúpili na Bratislavských jazzových dňoch.

Laco Déczi je živel, známy absurdným humorom. Zanietene vykladá zmiešaninou slovenčiny a češtiny, občas už so stopami angličtiny. Jeho reč je husto okorenená nepublikovateľnými výrazmi. A pri našom rozhovore prerušovaná záchvatmi kašľa.

To je z tých cigariet. Tu všetci fajčia, videl som fajčiť aj psov. Kamaráti muzikanti si v zákulisí vypaľovali zobáky. Hovorím jednému - daj tú cigaretu preč. On na to - len sa nepoondi. Ja hovorím nepoondím, ale zadusím. V New Yorku, našťastie, zakázali fajčiť v celom meste. Dym mi robí zle.


Čo bola posledná kvapka, po ktorej ste sa rozhodli emigrovať?

Boli sme hrať na Kube a tam som urobil interview pre americké noviny. Novinárka sa ma vypytovala na naše pomery. Povedal som jej, že komunisti sú svine, čo robia a ako nás vydierajú. Vyšlo to v New York Times. Vrátil som sa a o týždeň ma už zobrali policajti. Zavreli, pustili, zavreli, pustili, vyšetrovali. Potom mi zobrali pas, ale objavil sa tam fízel, ktorý ma poznal, chodil do Reduty na jazz. Vybavil, aby mi pas vrátili, ale povedal mi - keď utečieš, tak ma zavrú. Asi ho zavreli, lebo o mesiac som ušiel.


Akým spôsobom ste odišli?

Išli sme hrať do Nemecka, vtedy už s nami bubnoval Vajco, a ostali sme tam. Boli sme dohodnutí so ženou, tá išla za nami vlakom cez Rakúsko. O pol roka sme už boli v Amerike.


Mali ste v Amerike nejaké zázemie, alebo ste tam prišli ako pán Nikto?

Poznal som tam nejakých ľudí, lebo v Amerike som už predtým bol. Sonny Constanzo, kedysi prvý trombonista u Woodyho Hermana, mi dohodil hranie v big bande. Hral som s kadekým. Potom som dal dokopy vlastnú kapelu. Býval som aj v polopivnici na Manhattane, aj v Connecticute. Asi pred deviatimi rokmi som si založil vlastné štúdio, nahrávam tam svoju hudbu aj iné kapely.


Ako vyzerá váš bežný deň?

Nadránom sa vrátim z hrania - aj o štvrtej, vstanem o siedmej, odveziem trinásťročného syna Džingischána do školy, doobeda som v štúdiu, nahrávam alebo mixujem, a večer chodím hrávať kšefty do klubov. Niekedy aj každý večer, niekedy nie je nič aj mesiac. A okrem toho mám ešte žiakov.


Newyorské jazzové kluby sú fenoménom. Ako to v nich vyzerá?

Je tam veľmi veľa malých klubov. Angažmány sú dlhodobé, teraz sme skončili dvojročné hranie v Harleme. Každá kapela si musí vychovať svoje publikum, aby ľudia na nich chodili pravidelne. Tam aj keď príde zahrať Al DiMeola, ktorý je inak veľmi známy, ľudia sa z toho nezbláznia a neprídu. Samozrejme, najväčšie hviezdy, ako napríklad George Benson, sú iný prípad.


Mali ste v Amerike chvíle, keď ste sa chceli vrátiť?

Nie. Nikdy. Ja som tam doma.


Ako vidíte z odstupu tunajšie pomery?

Veľa vecí sa zmenilo k lepšiemu, to sa vôbec nedá porovnať s tým, čo tu bolo predtým. Ale veľa sa mi aj nepáči. Ľudia sú chamtiví. Samozrejme, aj v Amerike sú veľmi na peniaze, ale tu to ešte zdokonalili. Ich to však prejde, lebo konkurencia všetko zrovná.


Vráťme sa do minulosti. Keď ste začínali, jazz síce nebol zakázaný, ale ani veľmi propagovaný. Jazzové gramoplatne boli veľkou vzácnosťou. Ako ste získavali rozhľad?

Na Hlase Ameriky sme počúvali jazzovú reláciu známeho rozhlasového moderátora a jazzového odborníka Willisa Connovera, vysielali ju od deviatej do desiatej večer na krátkych vlnách. Vďaka nemu som objavil niekoľkých veľmi dôležitých hudobníkov. Inak, tento príbeh má zaujímavé pokračovanie. Neskôr som nahrával v Prahe, niekto tie nahrávky poslal Connoverovi do Ameriky a on ich odvysielal. Raz som sa s ním v Maďarsku potom stretol. Bol to veľký frajer. Asi pred piatimi rokmi zomrel. V New Jersey o ňom jeden univerzitný profesor písal knihu, pretože to bol celosvetovo významný človek. Zistil asi všetkých ľudí, ktorí s ním prišli do styku. Aj ja som dostal od neho list - aby som napísal, kde som ho videl, kedy a ako to bolo. Ale knihu som nevidel.


S vašou kapelou Jazz Cellula ste boli kedysi známa partia recesistov. Dokonca ste si nakrúcali aj vlastné vtipné filmy. Ako na ne spomínate?

Hovorili sme im chudobky. Honza Osten, šéfkameraman v televízii, si nelegálne požičal kameru na dva dni, ukradol materiál a zabávali sme sa. Napríklad sme nakrútili film o členoch albánskej domobrany, ktorí hrajú Človeče nehnevaj sa a povraždia sa pri tom. Alebo film Pomstená vražda o chlapíkovi, ktorý vidí, že ho ide niekto zavraždiť, tak sa mu pomstí ešte predtým - hodí do kachieľ granát a zlikviduje vraha aj seba. Tie krátke filmy potom použil scenárista Jirka Šebánek vo filme Cimrkino. Akože to boli filmy Járu Da Cimrmana.


Takže ste boli aj cimrmanológom?

Járu Da Cimrmana vymyslel Jirka Šebánek. Všetci si myslia, že ho vymysleli Svěrák a Smoljak, ale nie je to pravda. Oni si ho ukradli. Chvíľu sme boli s kapelou v tejto partii, ale potom sme odišli, lebo tí dvaja sú snobi. Takí intelektuáli. A my sme primitívi.


Počul som aj o takejto scéne - chudobní jazzoví hudobníci nemali angažmány, tak sa vrátili naspäť na stromy. Aj to je zo súkromného filmu?

Nie, to je z filmu Jazzové safari. Vznikol tak, že prišli za mnou z televízie a chceli interview. Akože ma posadia pred knižnicu a ja budem pekne múdro odpovedať na ich otázky. S tým som ich poslal kamsi a povedal som - poďme radšej nakrútiť nejaké srandy. Nakoniec z toho vznikol polhodinový film. Bola tam aj scéna, ako prišli lovci, ktorí lovili jazzových muzikantov, zavreli ich do klietky a odviezli do zoo. Komunisti to zakázali, lebo si to vysvetľovali tak, že je to kritika na to, že väznia ľudí. Je zaujímavé, že komunisti odišli pred pätnástimi rokmi, ale ten film nepustili nikdy, a pritom je v archíve Slovenskej televízie.


Dostali ste aj rolu v celovečernom filme Věry Chytilovej Kalamita. O Chytilovej sa hovorí, že sa s ňou ťažko komunikuje. Aká je vaša skúsenosť?

Tam som hral s Bolkom Polívkom železničiara. Chytilová je komplikovaná, ale všetko povie na rovinu. Kto sa jej nepáči, toho hneď pošle do kelu. Je to čistý človek. Veľmi múdra žena, veľmi si ju vážim. Sme výborní kamaráti.


Užijete si recesiu aj v Amerike?

Jasné. Napríklad - keď hráme v nejakom klube, vždy sa tam objaví nejaký úradník - to sú tí idioti v páskovaných košeliach, povolí si kravatu a chce si zaspievať. Robí sa, že je strašný kamarát s kapelou. Vypýta si od kapelníka vizitku, že bude robiť párty a potrebuje kapelu, že určite dohodí kšeft. Ale z týchto kšeftov nikdy nič nebolo, on to robí len preto, že si chce zaspievať. Tak som si dal vytlačiť vizitky, kde je napísané Laco Déczi - asshole (konečník) a vymyslený telefón. Udivene sa na ňu pozerá a pýta sa, čo to je. Hovorím - ja som prišiel z Európy, a tam asshole znamená zvláštny človek. A porozprávam mu, že som z takej malej krajiny, ktorá už začína byť vyspelá, o dva roky už budeme mať aj elektrinu. Jedinou nevýhodou vraj je, že všetci sú hrbatí, lebo tam je zakázané stavať vysoké plafóny. A on tomu verí.


V Európe je obľúbený názor, že Američania sú hlúpi a myslia len na hmotné veci. Ako ich vnímate vy?

Oproti Európanom sú čestní. Žijú tam síce aj najväčší podvodníci na svete, ale priemerní Američania sú veľmi dobrí. Oni majú dobrú vlastnosť, že si nezávidia. Tuto sú všetci šťastní, keď susedovi skape kôň. Tento pocit Američania nepoznajú.


Minulý týždeň ste vystupovali na Bratislavských jazzových dňoch v rámci štvrtkovej prehliadky slovenských hudobníkov. Ako sa vám hralo?

Škoda že sme hrali tak neskoro, ľudia už boli unavení a veľa ich odišlo, lebo v piatok treba ísť do práce. Ale už úvod bol dobrý - prišli sme do PKO a ochrankári nás nechceli pustiť dnu. Čakali sme asi hodinu a pol, kým nás pustili. Pýtali sa, či sme rakúska kapela, my že nie, tak sme museli čakať. Strašne som ľutoval, že nie som Rakúšan.


Na koncertných šnúrach musí človek zažiť kopu bizarných situácií, nie?

Raz sme spali v penzióne a hoteliér mi ráno hovorí - vy ste mali neuveriteľné šťastie, v tej izbe, kde ste spali, spal pred dvoma mesiacmi Peter Nagy. Hovorím mu - ja som raz spal v izbe, kde pred rokom spal minister vnútra Albánska. Alebo: Hrali sme v Budějoviciach. Pred vystúpením prišiel kamarát a doniesol zavárané huby. Nemali sme lyžičku, tak sme si išli požičať od vrátnika, taký malý starček to bol. Našiel malú, hliníkovú. Huby sme zjedli a lyžičku sme niekde odložili. Skončil sa koncert, veľké nadšenie, pri šatni stál rad ľudí, nechávali si podpísať cédečká. Bol som slávny ako Karel Gott. Zrazu stojí predo mnou ten vrátnik. Hovorím - dajte cédečko, nech vám ho podpíšem. A vrátnik na to - aké cédečko, vráť mi tú lyžičku, lebo ma stará zabije.


Slovenské koncerty v rámci európskeho turné skupiny Cellula New York

31. 10. - Trnava
1. 11. - Žilina
2. 11. - Ružomberok
4. 11. - Bratislava, festival Pet Jazz
10. 11. - Poprad
11. 11. - Prešovský jazzový festival

Laco Déczi (narodený 29. marca 1938) vyštudoval strednú priemyselnú školu a je hudobným samoukom. Pravdepodobne najvýznamnejší československý trubkár a originálny skladateľ hral s množstvom hudobníkov a často vystupoval v zahraničí. Od 60. rokov pôsobil v Prahe. V roku 1967 založil vlastnú skupinu Cellula, v roku 1985 emigroval do Nemecka a vzápätí do USA. Nahral veľké množstvo albumov. V roku 1988 mu manželka zomrela na rakovinu. Z prvého manželstva má dvoch synov - bubeníka Vajca (39) a Pištu, so svojou čínskou partnerkou má syna Džingischána (13).

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  2. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  3. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  6. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  7. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  8. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  9. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  10. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  1. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  2. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  3. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  4. Lídri farmárov? Jeden je spájaný so zločinom. A druhý?
  5. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  6. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  7. Ako založiť spoločnosť v Rakúsku
  8. Tatranská mliekareň prosperuje aj vďaka spolupráci s Tescom
  9. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  10. Noerr advised on WebSupport deal
  1. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 15 319
  2. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 13 539
  3. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 11 685
  4. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 10 487
  5. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 8 644
  6. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 6 384
  7. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici 4 888
  8. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 4 491
  9. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 3 835
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 3 550

Neprehliadnite tiež

Farmári prišli opäť protestovať do Bratislavy. Čo ich najviac trápi

Premiér dá ministrom domáce úlohy podľa požiadaviek farmárov.

Farmári mieria do Bratislavy.
Dobré ráno

Dobré ráno: Fico nikam neodchádza. Zatiaľ, asi, možno

Toto nie sú žiadne tri kroky dopredu.

Podcast Dobré Ráno - denný spravodajský podcast denníka SME.
Komentár Zuzany Kepplovej

Prijatie farmárov dáva zmysel

Smer a SNS sa pokúšali protestujúcich poľnohospodárov odsunúť. Nepodarilo sa.

Zuzana Kepplová, komentátorka denníka SME.
Petra Vlhová počas MS v alpskom lyžovaní 2019.
Niektoré typy cvičenia sú vhodnejšie, než iné.