Gitarová skupina Peha z Prešova vydala v Sony Music/Bonton svoj druhý album. Volá sa Krajinou a oproti predošlému je jasnejší, menej hravý, viac dospelý a smutnejší. Na bratislavský krst platne sa prilepila smola - zvukári z vyhlasovaného Live! Klubu nedokázali ozvučiť spev a zapojiť odposluchy a k tomu všetkému speváčka KATKA KNECHTOVÁ ráno stratila hlas. Po koncerte nás ubezpečovala, že na chystanom turné Pehy bude všetko vyzerať ináč.

Už vám niekedy vypadol hlas pred koncertom? Pomáha vtedy kalciová injekcia?

„Stalo sa mi to druhýkrát v živote. Raz počas koncertu v Dune som si musela na hlasivky dať vodku, čo sa veľmi páčilo publiku. Tentoraz mi ráno pichli konskú injekciu. Zvláštny pocit tepla v tele.“

Krstným otcom nového albumu je textár Vlado Krausz, ktorý vám píše na mieru. Jeho skeptické slová sú v kontraste s rebelantským, nazlosteným spevom. Kde ste v tom vy?

„Aj tam, aj tam. Ak ste si všimli, texty sú plné protikladov a ja taká som. Vlado to veľmi dobre vie, a preto do slov vkladá diabla a anjela, hlavu vinnú, telo nevinné, dobre zlého a zle dobrého.“

Muzikantská alebo životná schizofrénia?

„Životná, ktorá sa prelína do muzikantského života.“

A ste niekedy aj šťastná?

„Sú také chvíle, ale zriedkavé a spoznám ich až potom, keď sa stanú.“

Na Slovensku je akútny nedostatok speváčok.

„Myslíte? Anketa Slávik to nedokazuje.“ (Smiech.)

Preto mi napadá, či nechcete byť skôr speváčkou ako členkou kapely?

„Nikdy som nad tým neuvažovala. Pripadá mi to ako oblbovák. Toto združenie vzniklo ako kapela a nikdy nebolo cieľom v rámci predaja ani imidžu vytvoriť Katku Knechtovú a skupinu Peha. Na pesničkách vždy pracujeme spolu, napriek tomu, že skladby robím ja s gitaristom.“

S tým zámerom ste odišli aj z IMT Smile?

„Áno.“

Ako berú spoluhráči dievča v kapele?

„Zo začiatku to bolo ťažké, medzi nami je veľký vekový rozdiel, majú dvadsaťsedem až dvadsaťdeväť, dokonca tridsaťštyri rokov a ja dvadsať. Kým som si tam ako žena našla svoje miesto, chvíľu to trvalo. Teraz mám jedno z hlavných slov.“

Pred dvoma rokmi, keď ste začali rozprávať o chystanom albume, spomínali ste bláznivé nápady. Dajú sa na hotovom albume nájsť?

„Nie sú tam. S pesničkami sme sa dosť hrali, ale nesedelo nám to. Na našej internetovej stránke budú z pôvodných verzií ukážky v MP trojke, aby ľudia verili, že sme pesničky prehrávali nanovo. Výsledná podoba je maximom toho, čo sme vedeli urobiť. Popri skladbách vznikali spomínané úlety so samplermi a zvukmi, ktoré by mali byť na tretej platni.“

Aké zvuky vás motivujú?

„Zistila som, že ma inšpiruje jednoliaty zvuk. Jedna skladba vznikla na základe toho, že som vysávala obývačku.“

Robíte aj niečo iné, než len hudbu?

„Vzdala som sa školy, študovala som sociálnu prácu. Teraz čítam veľa kníh, hrám na klavíri, možno sa vrátim k bicím, keď budem mať peniaze. A robím si vodičák.“

Bývanie v Prešove je výhodou alebo nevyhnutnosťou?

„Je to moje pracovné sídlo. K Bratislave nemám väčší vzťah, doma mám predsa zázemie a všetko, čo žijem, žijem práve tam. V relatívnom pokoji - východ, sever, juh aj západ a si v prírode, kedy chceš.“

Krajina je pre vás asi dôležitá, keď ste tak pomenovali aj album?

„Nie som až taký mestský človek.“

V aktuálnom singli spievate o prechádzaní z budhizmu na islam. Pohrávate sa s vierou?

„To je skôr metafora, človek skúša všeličo, kým sa nájde. Textár sa len bál, že po udalostiach v Amerike tú pesničku nebudú hrať. Neprechádzam na žiadnu vieru, radšej vlastná hlava.“

Viem, že vydavateľstvo špekulovalo nad vaším imidžom. Radia vám, ako by ste mali vyzerať?

„Stáva sa, že ideme okolo výkladu a - také čižmy by si mala nosiť. No ani náhodou! Priznám sa, s týmito vecami mám dosť problém. Nemám potrebu sa štylizovať, skôr sa snažím nájsť sama seba a prijať vlastné telo. Verím, že raz do mňa už nikto nebude hučať.“