V živote mu chýbali tri veci. Zlá nálada - preto sa nikdy nehneval, hlas - preto spieval, a vlasy - preto si ich stále trhal. To hovoril dobový bonmot o pesničkárovi, hercovi a kabaretierovi Karlovi Hašlerovi. Napísal viac ako tisíc pesničiek, ktoré sú známe ako hašlerky. Často boli naivné až gýčovité, ale mnohé si ľudia spievajú dodnes. Na jeho pieseň Ta naše písnička česká sú Česi hrdí rovnako ako na reči o zlatých českých ručičkách či o tom, že každý Čech je muzikant, a na to, že futbalisti na ihrisku objavili českú uličku. Hašler utvoril český mestský folklór a najlepšie sa cítil v kabaretoch. Málokto však vie, že hral v Národnom divadle v Shakespearových či Gogoľových dielach.

Bol búrlivák a nikdy si nedával pozor na ústa. Keď sa v Čechách začali rozťahovať nacisti, ďalej spieval vlastenecké pesničky. To ho doviedlo do koncentračného tábora Mauthausen, kde ho v roku 1941 umučili. V nedeľu uplynie 125 rokov od jeho narodenia.

Hašler bol dieťa pražského predmestia. Narodil sa v rodine sklára a vyučil sa za rukavičkára na Kampe. Remeslo ho nebavilo, pretože od detstva miloval divadlo. To sa však nepáčilo jeho otcovi - na komediantov mal jasný názor. Hašler začínal v potulných divadelných spoločnostiach a nakoniec zakotvil v Zlatej kapličke. Raz sa mu podarilo zaspať na predstavenie, a tak sa narodil Hašler zo šantánov, tančiarní a krčiem.

Keď ho z kamenného divadla v roku 1915 vyhodili, vykročil tam, kde ho to vždy najväčšmi ťahalo - na scénu pokleslých kabaretov. Mal na to aj fyzické predpoklady: bol to štíhly, elegantný švihák. Zakladal si na svojom imidži: často spieval a hral na gitare v perelíne a klobúku.

Život umelca na voľnej nohe nebol ľahký, a tak musel Hašler zo seba vydolovať aj podnikateľské schopnosti. Ešte ako herec Národného divadla zakladá v roku 1910 prvý pražský kabaret Lucerna a od roku 1915 pôsobil ako umelecký riaditeľ legendárneho divadla Rokoko. So svojím kabaretom veľa cestoval a podľa vtedajších kritikov tak zdvíhal úroveň dovtedy pokleslej ľudovej zábavy.

Hašler neznášal, keď si Česi pospevovali nemecké pesničky so zle preloženými textami, a obdivovali všetko, čo prišlo z Viedne alebo Berlína. Hovoril, že Praha si zaslúži vlastné pesničky. Pred vznikom Československa vo svojich piesňach často ironizoval rakúskeho mocnára a kritizoval 1. svetovú vojnu.

Aj Hašlerova prvá životná láska Zdenka Frimlová sa dostala do piesní. Údajne prvú Hašlerovu pieseň Na starých zámeckých schodech inšpirovalo práve stretnutie s jeho budúcou manželkou a matkou jeho syna.

V 20. rokoch minulého storočia prichádza Hašlerova zlatá éra: kabarety sú plné ľudí, ktorí chcú zabudnúť na vojnu. Z Ameriky sa valí džez a filmy. Hašler bol filmom očarený: často vo filmoch hral a spieval, písal scenáre a do niekoľkých dal aj svoje peniaze.

Pôsobil aj ako publicista: najprv písal len do Humoristických listov, neskôr aj do "vážnych" novín. Nemal rád extrémy a často si uťahoval z komunistov.

Od druhej polovice 30. rokov však všetko išlo z kopca: prišla hospodárska kríza, potom okupácia a kríza prišla aj v jeho osobnom živote. Rozviedol sa a znovu sa oženil. Jeho druhý syn Tom, ktorý rovnako ako syn z prvého manželstva Gino žije v USA, sa narodil až mesiac po jeho smrti.

Počas nacistickej okupácie chodil Hašler po Čechách a Morave a spieval o českom vlastenectve. To sa Nemcom nepáčilo a tak ho poslali do Mauthausenu. Tam údajne po mimoriadne brutálnom výsluchu zomrel.

Hašlerove pesničky sa spievajú dodnes. Kapela Šlapeto, ktorá prebrala jeho repertoár, je hviezdou televíznych zábavných programov. O Hašlerovi natočila seriál aj Česká televízia. Jeho synom sa však nepáčil: vraj nehovoril o tom, ako ich otec statočne bojoval proti nacistom, a neukazoval v dobrom svetle jeho manželky.

Hašler má aj v súčasnosti veľa priaznivcov, jeho pesničky žijú aj v krčmičkách. Hlavne v Prahe existuje niekoľko jeho fanklubov. Jeho meno však aj provokuje. V septembri rozohnala česká polícia stretnutie skinheadov, ktorí si dali stretnutie práve v Hospode u Karla Hašlera.