Roku 1958 totiž uverejnil v aprílovom čísle časopisu Mladá tvorba manifest Bude reč o literatúre pre deti, kde formuloval požiadavku, aby sa odstránila hranica medzi detskou a dospelou literatúrou v tom zmysle, že tvorba pre deti bude spĺňať všetky kritériá dobrej literatúry pre dospelých.
A sám to vtedy hneď predviedol na básnickej skladbe Hra pre tvoje modré oči, uverejnenej v tom istom čísle. Celá akcia sa stretla s protichodnými, až odmietavými názormi, lebo mladý, začínajúci básnik vo svojej skladbe anuloval všetky vžité konvencie tvorby pre deti a prišiel s novým poňatím, ktoré znamenalo v tomto žánri historický prelom. Ba komusi sa zdalo, že balamutí mysle detí.
Už piata reedícia diela Modrá kniha rozprávok (resp. výber z nej) vyšla tentoraz pod farebne zmiešaným názvom v jednom zväzku tiež s výberom textov Zelenej knihy rozprávok a opäť potvrdzuje nosnosť Feldekových literárnych postupov. Jeho novátorstvo spočíva okrem iného v tom, že neparafrázuje ani nemodernizuje ľudovú rozprávku, hoci zavše využíva ten-ktorý prvok z jej inštrumentária ako rámec, kontrast, voľnú ponášku. Rozprávkovosť síce zachováva - dejú sa tu veci nadprirodzené, zázračné, no dejiskom je reálny, každodenný život, pričom Feldek rozprávkové bytosti zväčša nahrádza autorským subjektom: aktérmi deja je Feldek, jeho manželka Oľga a ich deti. Obaja manželia raz vystupujú ako rodičia, inokedy ešte ako deti, ktoré sa zoznamujú so svetom, inokedy ako mladí ľudia, ktorí sa zoznamujú navzájom, teda ešte predmanželia. Nejde, pravdaže, o nejakú rodinnú kroniku, rodinný denník či záznam všelijakých pestiev feldekovských detí, sú to skôr náhodné príhody a epizódy. Mnohé sa možno ani nestalo, no Feldekova rafinovanosť spočíva v tom, že čitateľa akoby zasväcoval do tajomstva tvorby rozprávok, predstierajúc napríklad, že ju nevie dokončiť, alebo že dieťa sa v nej nič nové nedozvie.
Sú to evidentné mystifikácie a patria k autorským hrám. Feldek sa s malým čitateľom rád pohráva alebo mu priamo hrá alebo sa s ním hrá. Práve tá kontroverzná Hra pre tvoje modré oči (zaradená v tejto knihe z nepochopiteľných príčin do Zelenej knihy rozprávok, hoci chronologicky i štruktúrou sa viaže na Modrú knihu) priam demonštruje jeden z týchto princípov. Medzi špecifiká Feldekovej tvorby patrí už spomenutá mystifikácia, ktorej výsledkom je buď krátkosť, nerozvedenosť rozprávky, buď jej fragmentárnosť, bezpríbehovosť, alebo záhadnosť (najmarkantnejší je Zlatúšik, kde manželská dvojica všade počuje vyvolávať toto slovo, no nevie, kto ho vyvoláva - vzniká z toho neviditeľný efekt vzájomnej lásky).
Kým v Modrej knihe mnohé pôsobí improvizovane, ba až ledabolo, Zelená kniha je dotvorenejšia, invenčnejšia. Doložme si to na Rozprávke o klbku či Zelené jelene. Motív klbka, ktoré sa chce pozrieť do sveta, je veľmi dôvtipne postavený na odvíjaní, čiže "chudnutí" klbka a potom spätne na jeho navíjaní, pričom klbko hovorí obrátenými vetami. Podobne v spolupráci s Albínom Brunovským vznikla rozprávka Zelené jelene, básňohra a obrazobáseň, komponovaná tiež na akomsi zrkadlovom obraze.
Feldekova kniha rozprávok rovnako ako jeho ostatné diela pre deti tvoria dnes už klasický fond tejto literatúry, ktorá je v dlhodobom vývine, splnila niekdajšie požiadavky autorovho manifestu a dodnes má v sebe nemiznúcu fascináciu.