Recenzia / divadlo Divadlo Husa na Provázku Brno * F. M. Dostojevskij: Běsi - Stavrogin je ďábel * Réžia: Vladimír Morávek * Scenár: René von Ludowitz a Petr Oslzlý * Dramaturg projektu: Petr Oslzlý * Dramaturgia: Barbara Vrbová * Scéna: Jan Štěpánek * Kostýmy: Sylva Zimula Hanáková * Hudba: Petr Hromádka * Premiéra: 23. októbra Brnianske Divadlo Husa na provázku a režisér Vladimír Morávek sa podujali na úctyhodný projekt: cyklus dramatizácií štyroch veľkých Dostojevského románov. Prvé dve uviedli na prelome minulého a tohto roku: Raskolnikov - jeho zločin a jeho trest a Kníže Myškin je idiot (o oboch sme písali, tá prvá bola nepodarená, druhá vynikajúca, nepochybne jedna z najvýznamnejších českých inscenácií uplynulej sezóny).

Ako dopadol na Provázku tretí Dostojevského román Běsi? Podľa zásady reklamných agentúr "názov predáva" divadlo, uviedlo Běsi pod titulom Stavrogin je ďábel v hlavnej úlohe s Janom Budařom. V tom, ako Budař hrá "diabla" Stavrogina, je kľúč k Morávkovej inscenácii. Nie je to ani expresívny, ani fanatický, ani hysterický, ani panovačný a ani šialenstvom revolúcie a anarchie posadnutý diabol.

Budař je upravený muž s pestovanými nechtami, elegantnými pohybmi, blazeovaným správaním. Pohybuje sa graciózne a trochu znudene, hovorí nevýrazným tichým hlasom v jednej tónine, narcistickým gestom Michaela Jacksona si ustavične upravuje kader svojich dlhých blond vlasov, ktoré mu splývajú až na plecia. Áno, je ideovým otcom revolučno-anarchistického krúžku, ale svoju činnosť praktizuje ako salónnu spoločenskú hru v kasíne prevoňanom vôňou egyptských cigariet a aromatických aperitívov, a nie ako sprisahanie v temných, tmavých a vlhkých bytoch v mene nemilosrdného krvavého triedneho boja proti absolutistickému režimu.

Ak platí, že diabli sú bývalí padlí anjeli, tak Budařov Stavrogin je anjelským ašpirantom na diabla tesne pred pádom. Ostatní sprisahanci okolo neho - muži i ženy - sú len sivé bezvýznamné myši.

Václav Černý vo svojej skvelej stati o Dostojevskom (vydanej a zhabanej vo vydaní Běsov v Tatrane z roku 1966, distribuovanej až v roku 1968 a v normalizácii opäť vyradenej z verejných knižníc) charakterizuje Stavrogina ako "panského synka, vzdelaného, dobre vychovaného, schopného oceniť krásu a dobro, aj ho vytvárať, schopného milovať, vášnivejšie a zároveň nežnejšie ako hocikto iný. Pritom je to hýrivec, spustlík, zurvalec, pravdepodobne - aspoň sa to hovorí - zhovädilý, zverský nerestník." V brnianskej inscenácii je Budař len tou prvou, krajšou polovičkou takéhoto Stavrogina, tá druhá je potlačená.

A tí ostatní revolucionári okolo neho? Viac-menej komické, groteskné figúry. Drobní úbožiaci, ktorí so zbožnou úctou obdivujú svojho elegantného a prejemnelého Vodcu. A dajú sa ním manipulovať. Aj diabol z najpodlejších Peter Verchovenský je v tejto inscenácii iba smerďakovovským sluhom blazeovaného Stavrogina.

Morávek aj tretí diel - tak ako prvé dva - svojej impozantnej quatrológie (mimochodom, venovanej jednému zo zakladateľov a duchovných otcov Husi na provázku režisérovi Petrovi Scherhauferovi) inscenuje v rovnakej scénografii, používajúc občas totožné hudobné motívy, svietenie, nástupy na scénu. To mi neprekážalo. Naopak, vnímal som to ako citácie, variácie a refrény, ktoré pomáhajú vytvárať z cyklu inscenácií jeden estetický celok. Dynamický nerv takéhoto celku však v treťom "stavroginovskom diele" akoby narážal na "chladnosť" interpretácie viacerých postáv. Alebo snáď je to dobou? Teroristi sú dnes až takí "cool"?

Andrzej Wajda začiatkom sedemdesiatych rokov inscenoval Běsi v krakovskom Starom teatri ako zbesilý obraz genézy revolučného teroru. Inscenoval to v Poľskej ľudovej republike, v krajine, kde vládla komunistická diktatúra. To posolstvo práve takejto inscenácie v takejto krajine bolo šokujúce.

Možno, že dnes čosi podobné už možné nie je. Najmä nie v pokojných pomeroch moravskej metropoly, kde najväčším konfliktom momentálne je, či posunúť, alebo neposunúť hlavnú stanicu o necelý kilometer.

Autor: MARTIN PORUBJAK(Autor je dramaturgom SND a režisérom)