Diaľnice sa dostali do pozornosti vlády bývalého Československa v60. rokoch minulého storočia, keď kabinet prijal prvé uznesenia o rozvoji diaľničnej siete. Prvý úsek sa na Slovensku začal stavať v apríli 1969. V roku 1993 už motoristi jazdili na 198 kilometroch diaľnice.

Tempo stavebných prác v priebehu rokov výrazne kolísalo. V sedemdesiatych rokoch, keď sa budovalo diaľničné spojenie medzi Prahou a Bratislavou, sa stavalo 11 kilometrov ročne. V osemdesiatych rokoch to bolo už len 6,5 kilometra a najslabšie boli roky 1993 až 1995, keď sa práce takmer zastavili.

Utlmenie diaľničnej výstavby si vynútila zmena vo financovaní. Federálne zdroje sa totiž stali minulosťou spolu sČesko-Slovenskom a bolo ich treba nahradiť niečím nahradiť. Štát sa rozhodol, že bude rýchle cesty stavať z pôžičiek, za ktoré sa zaručí a zo štátnych dlhopisov. Splátky financoval z podielu zo spotrebnej dane.

Práve pri hľadaní nového modelu financovania sa po prvý raz definovala podoba slovenskej diaľničnej siete, ktorá mala spolu 660 kilometrov. Do roku 2005 sa malo celkovo vybudovať približne 75 kilometrov diaľnic a v priebehu nasledujúcich desiatich rokov ďalších 295 kilometrov. Štúdia teda odporúčala postaviť približne 18 kilometrov diaľnic ročne.

Vo februári 1996 vláda schválila komplexný projekt prípravy a výstavby diaľnic, ktorý znamenal "prelom" v odborných úvahách o možnom tempe stavebných prác - počítal so 45 kilometrami ročne. Projekt sa však neopieral o reálne finančné možnosti stanovené predinvestičnými štúdiami. Skôr mal zvyšovaním zamestnanosti v regiónoch a oživením veľkého stavebníctva prispieť k popularite druhej Mečiarovej vlády. Veľkorysé plány však pomerne rýchlo narazili na avizovaný nedostatok peňazí a "raketové" tempo výstavby sa muselo spomaliť.

V marci 2002 vláda schválila Koncepciu rozvoja diaľničnej infraštruktúry a definovala harmonogram prác na roky 1999 až 2002. Kabinet pritom deklaroval, že podporí len ekonomicky efektívne, spoločensky opodstatnené a environmentálne prijateľné projekty. (dc)