Elfriede Jelineková vo štvrtok 7. októbra. FOTO - REUTERS
Myslím, že umelci by sa nemali zneužívať, povedal v týchto dňoch starosta mesta Mürzzuschlag v rakúskej televízii. "Z histórie vieme, že Elfriede Jelineková sa síce narodila v Mürzzuschlagu, ale nevyrastala tu, ani tu nebývala, ani tá pôrodnica už nestojí. Ale už je to raz tak: Mürzzuschlag, stojí to v každom lexikóne, je rodisko, nás to teší a pokiaľ to bude možné, tak sa budeme snažiť trhovo to využiť. Či niekde umiestnime pamätnú tabuľu, to zatiaľ nevieme."
Už teraz má malý Mürzzuschlag pod Semmeringom, kde je v priemere vždy o štyri-päť stupňov chladnejšie než vo Viedni, Brahmsov chodník, Dom Petra Roseggera, Lyžiarske múzeum a Cisársku skalu, z ktorej sa pravidelne hádžu samovrahovia. Mürzzuschlag leží v brázde medzi horami, typicky melancholické, stratené rakúske mestečko s pôvabom bezútešnosti a tomu zodpovedajúcou kvótou samovrážd, na tom asi ani prípadná Jelinekovej izbička či hotel Elfriede nebudú môcť nič zmeniť.
Elfi-elfské chóry
Zatiaľ čo Elfriede Jelineková zrejme chce mať hlavne pokoj, na mnohých miestach sa teraz uvažuje, ako si tým nečakaným šťastím najlepšie napchať vlastné vrecká. Štátny tajomník pre umenie a kultúru napríklad drzo konštatuje, že rakúskemu daňovému poplatníkovi sa tak navráti aspoň časť subvencií investovaných do kultúry a umenia.
V privlastňovaní a prekrucovaní sú Rakúšania svetová trieda, a v masakrovaní šťastia sú tiež nevyberaví, stále tu nejako rátame s tým, že sa roztvoria dvere a vojde šejk s vrecom peňazí. V Rakúsku by ste to ako šejk ešte dotiahli ďaleko. Som si istý, že by stačil obyčajný kus ľanovej látky, príslušná výzdoba, slnečné okuliare, limuzína, impozantná ochranka a plaché, šejkovské vystupovanie, a už by z najvyšších vládnych miest potiekli netušené sumy. Rakúsko, zrejme ako následok zvláštnej habsburgovskej fantasmagórie, dlhej, v tomto smere kutajúcej dynastie Kreiského a určitého príklonu k špekulatívnosti, zvlášť otvorené šejkom. No a keď sa s ním nepočítalo, prišiel, Pán Šejk, aj keď nie v bielej halene a ani nie z Blízkeho východu, ale zo Štokholmu - a vyhlasuje: Rakúsko je majster sveta!
Síce len v literatúre a aj v nej len ako Elfriede Jelineková. Aj tak sa oslavuje, búchajú štuple od šampanského, postery na internetových fórach hovoria o najkrajšom dni v živote, rozhlas praská vo švíkoch od samých mimoriadnych relácií, všade ľudia narážajú na svoju Jeli, svoju Friedku, intonujú oslavné elfi-elfské chóry. Vydavatelia literárnych časopisov vyťahujú príspevky Elfriede Jelinekovej spred tridsiatich rokov a dávajú do tlače špeciálne prílohy, divadelníci tromfujú so starými inscenáciami, na všetkých prvých stranách je laureátka Nobelovej ceny, ešte aj vláda, ktorú nenávidí, ju chváli a vlastne to vedela odjakživa, Rakúsku počarila Jelinek - len chudera Elfriede Jelineková sedí doma a je zúfalá.
Zúfalá, lebo teraz si ju privlastňujú ako tých športovcov, ktorých tak karikuje, teraz je na jednej úrovni s Hermannom Maierom a Arnoldom Schwarzeneggerom, lebo každý úspech vám ukladá povinnosť byť ešte úspešnejší, čo ale pri Nobelovej cene takmer ani nejde, to by ju musela dostať ešte raz alebo stať sa spolkovou prezidentkou, a oboje nemožno stopercentne vylúčiť.
Na všetkých fotografiách
Pravdaže, tento šejk bol len logický, veď Elfriede Jelineková už dávno pred nobelovkou skoro každý deň schamstla nejakú literárnu cenu, toľko, že som už podozrieval literárnu prevádzku, že chce úbohej Elfriede Jelinekovej zabrániť, aby ďalej písala tým, že jej permanentne udeľuje nové a nové ceny a ju, keďže už dávno nerobí autorské čítania, tým, že ju núti terigať sa po všetkých tých nemeckých malomestách ako Greilsheim, Weinheim, Hildesheim, Mühlheim, Pforzheim, Schleissheim, Kotzebühl a tak ďalej a prijímať tam všetky tie extra pre ňu vymyslené Stormove, Kellerove a Fontaneho ceny, zapisovať sa do Zlatej knihy mesta, večerať s dotyčnými starostami a nechávať sa s nimi fotografovať.
Keď si pospomínam na všetky fotografie Elfriede Jelinekovej, ktoré poznám, na zastávke metra, na cintoríne, v Kaprune, pri termálnom prameni, v jej byte, v Prátri, prakticky niet miesta, ktoré by som nepoznal aj z fotografie s Elfriede Jelinekovou, ešte aj na svojich súkromných fotkách ju mám. Ako keby bola fotografický duch, čo sa nepozorovane vkradol na všetky fotografie. Ak vieme, že jeden fototermín sa raz-dva natiahne na dve, štyri hodiny, môžeme si vyrátať, koľko tým literárna prevádzka šetrí na cenách. Iste, na Nobelovej cene sa ukázalo, že ona všetky tie ceny osobne vôbec neprijíma a že literárna prevádzka sa v tejto svojej jelinekovskej stratégii sekla. Ale teraz stavila všetko na posledný tromf a vyslala severského šejka. Skočí na to? Dá už pokoj?
Volá Štokholm
Titul majsterky sveta je úder medzi oči: to je tvoj vrchol, to neprekonáš, odteraz to pôjde z kopca - takže si len pokojne zúfaj, už budeš uchválená na smrť, už si vydaná napospas. Médiá naozaj nezaváhali ani na okamih, a už ju vyškrabávajú z ulity ako mäkkýša, alebo tam samy za ňou lezú, aby mohli naservírovať verejnosti súkromie, a tým jednoznačne doložiť: ona je tiež jednou z nás, ani len túto cenu neoslavuje so šampanským a kaviárom, ale skromne ako my, s pizzou a vodou z vodovodu. Odrazu vidíme jej doteraz nikdy neukázaného muža, slovo dostanú priatelia z mladosti, ktorí potom povedia niečo ako "bože, to sme si spolu užili srandy. Šli sme raz nakúpiť, tam dolu, do konzumu, Elfi šla bosá, chachacha, stúpila do teplého kravského lajna, lajno jej zašlo za nechty. Paráda!"
Či je toto vyznamenanie pre rakúsku literatúru, ktorá sa teraz hreje v lúčoch tohto slnka, také dobré, alebo či tým nespadla do teplého lajna, do toho najhoršieho, čo sa mohlo stať? Priznávam, že moje prvé reakcie boli rozpoltené.
Vlastne som tú cenu predtým prisúdil sebe, hoci aj až o dvadsať-tridsať rokov, vlastne ja som chcel byť prvý rakúsky laureát Nobelovej ceny za literatúru. A teraz čo? Akurát Jelineková. Trošku mi to rozhádzalo životnú koncepciu. Ale ako sa len museli potom cítiť všetci tí, čo s tým možno počítali naozaj? Friederike Mayröckerová? Peter Handke? Robert Menasse? Čo sa asi dialo v autorských mozgoch? S radosťou si predstavujem, ako niekto taký sedí doma a čaká na telefonát zo Štokholmu, každého iného telefonujúceho rýchlo vyženie z linky, aby sa Štokolm dovolal. Taký zľahka švédštinou sfarbený telefonát v ten štvrtok o pol jednej napríklad u Martina Mosebacha alebo Martina Walsera, alebo Boda Kirchhoffa, alebo Marlene Streewitzovej alebo u Franzobela, alebo u hocikoho by bol celkom pekný practical joke.
Vina a rozpaky
Spisovatelia sú monštrá márnivosti, neuveriteľne egocentrické, odporné. Každý považuje sám seba za najdôležitejšieho, za najhodnejšieho cien, kto tvrdí niečo iné, klame. Z tohto hľadiska tá cena Elfriede Jelinekovej priniesla mnoho nepriateľov, lebo víťazstvo prináša vinu a rozpaky. Ale pre literatúru, aspoň pre rakúsku, je to obrovské šťastie, lebo sa ukázalo, že aj formálne slabo pokročilá literatúra patrí k tomu najvyššiemu a najoceňovaniahodnejšiemu, lebo vidieť, že tu nejde len o krkolomné táraniny z Kakánie.
V tomto zmysle dostali túto cenu trošku aj ľudia ako H. C. Artmann, Konrad Bayer, Franz Josef Czernin, Reinhard Priessnitz, Ferdinand Schmatz a tak ďalej. V tomto zmysle je to veľké ocenenie rakúskej literatúry, takej bohatej na monolitické postoje, z ktorej by si prirodzene tú cenu zaslúžili všetci - ale možno najviac Marianne Fritzová. Či Ilse Aichingerová? Alebo predsa len tá Mayröckerová?
Úžasnej Elfriede Jelinekovej v každom prípade prajem, aby nedala pokoj, aby sa nenechala umilovať a uobjímať na smrť, aby nevychladla, aby úspech nezahasil oheň v nej, aby čoskoro znovu popreháňala šejka a dala dokopy ešte veľa skvelých textov.
Franzobel, Franz Stefan Griebl (1967) spisovateľ. Žije vo Viedni. V nemčine mu vyšli romány Luna Park, Mundial, Shooting Star, Best of a Austrian Psycho.
Autor: FRANZOBEL
