Môj problém sa týka päťročného syna. Mirko pochádza z dvojčiat, jeho braček však pár mesiacov po narodení umrel. O to viac som sa na Mirka nafixovala, chorobne som sa bála, že prídem aj o neho. Uvedomujem si, že som v jeho výchove spravila veľa chýb a rozmaznala ho. Tak som sa na neho upäla, že sa mi časom rozpadlo manželstvo a muž od nás odišiel k inej žene. Žije v cudzine a s Mirkom sa takmer nevída, takže som na neho sama. Dnes si s ním však už vôbec neviem rady. Z kedysi milého prítulného chlapčeka sa zmenil na problémové dieťa. Neposlúcha ma, vykrikuje, vynucuje si veci násilím. Najhoršie je, že sa správa agresívne aj k iným deťom. Neustále počúvam ponosy zo škôlky, že iné deti bije, hryzie, prekáža to aj mojim kamarátkam s malými deťmi. Cítim, že občas nás ani nevolajú na návštevy či na prechádzky, lebo vedia, že keď prídem s Mirkom, budú medzi deťmi konflikty. Prečítala som množstvo literatúry o výchove detí, snažím sa, ale jednoducho, nemám u neho autoritu, cíti, že ma má omotanú okolo prsta. Keďže žijeme bez manžela, mám stále pocit, že som mu čosi dlžná, že mu nemôžem dať všetko to, čo majú jeho rovesníci, najmä, že má menej lásky - a od koho ju má dostať, ak nie od mamy? Navyše vidím, že je psychicky labilný a osamelý, lebo pochopiteľne, deti sa s ním nechcú hrať a nemá kamarátov. Keď vidím, aký je niekedy smutný, srdce mi ide puknúť, keď sa ku mne túli a je to zase môj malý milý chlapček.

Najlepšia kamarátka mi hovorí, že sa musím zmeniť najmä ja, lebo o pár rokov si s ním neporadím. Že jednoducho potrebuje pevnú ruku. Lenže ja sa na to cítim slabá. Ako mám k nemu pristupovať a zmeniť aj seba, aby som dokázala dieťa správne vychovať? Jana

Vážená pani Janka,

pôsobiť v úlohe matky i otca súčasne, ako sa o to snažíte vy, si vyžaduje nadľudské úsilie, ale pritom je to len ťažko možné. Žena nedokáže nahradiť dieťaťu otca v jeho jedinečnom vplyve, aj keď niektoré jeho funkcie môže zastať. Mnohé mamičky sa však do takejto náhrady vedome nútia, ale je to, ako keby sme sa snažili sedieť na dvoch stoličkách odrazu - nesedí sa nám dobre, nehovoriac o tom, že z dlhodobého hľadiska je táto snaha vyčerpávajúca a mnohokrát mätúca - ako spojiť jemnosť a lásku s dôslednosťou, pevnosťou a rozhodnosťou, ktorými matka a otec disponujú rozdielne. Pri výchove dieťaťa obidvomi rodičmi sa tieto vplyvy môžu optimálne dopĺňať, ale pre osamelého rodiča je dôležité obracať sa na podporné zdroje, ktorými by mohli byť starí rodičia, priatelia, detské zariadenia či centrá pre rodičov a deti.

Strata vášho dieťatka, ktorá bola traumatizujúca pre vás, rodičov, mala ešte výraznejší dosah na vášho Mirka. Dieťa prežíva zmeny vo vzťahu k blízkym osobám oveľa intenzívnejšie, akoby sme predpokladali. Každá strata vyžaduje nové orientovanie sa v chaose, ktorý si dieťa nevie vysvetliť, ktorý ho ohrozuje a s ktorým spája seba. V prípade dvojčiat ide o stratu intímne blízkeho človeka, s ktorým bol váš synček intenzívne prenatálne psychofyziologicky spojený. Tu môžu byť korene jeho emocionálnej a psychickej lability, zvýšenej dráždivosti a hyperaktivity. Čím skôr u dieťaťa k traumatizácii dochádza, tým výraznejšie sa trauma podpisuje na telesnej i psychickej nepohode dieťaťa a na jeho zdraví.

Ak sa potom úzkostné správanie matky stretáva s podráždenými reakciami dieťaťa, dieťa nenachádza pocity bezpečia a istoty a vyžaduje si veľa ďalšej starostlivosti. Dlhšie trvá, kým sa dostane do pokojného stavu, a to je, samozrejme, pre matku namáhavé. Tak vzniká spočiatku veľmi nenápadne bludný kruh, v ktorom sa unavená mama musí viac snažiť, aby dosiahla aspoň to, čo predtým. Aby sa dieťa upokojilo a ona si na chvíľku mohla oddýchnuť. Utvára sa akýsi vzájomný spoluzávislý vzťah medzi matkou a dieťaťom. Postupne ako dieťa rastie, preberie v takomto vzťahu aj viac moci a má rôzne, aj nerealistické očakávania.

Čo teda robiť, aby ste mohli tento kruh zastaviť?

Vaša priateľka má pravdu, keď hovorí, že musíte konať. Najskôr si však premyslite, o koho by ste sa mohli oprieť a aké zmeny a v akom poradí chcete uskutočniť. Potrebujete podať svojmu synovi pevnú láskavú ruku, ktorá by mu bola oporou. Znamená to prejavovať mu lásku a nehu a vyjadrovať mu, aký je pre vás dôležitý. Zároveň však potrebuje prežívať istotu, že je tu niekto, kto mu dokáže byť oporou tam, kde sa musí zastaviť, prerušiť niečo, čo je nebezpečné alebo nepríjemné. Potrebuje vedieť aj to, ako má pokračovať iným spôsobom - ako môže robiť to, čo je bezpečné a príjemné. Tento repertoár poznatkov si potrebuje rozširovať pri každom okruhu svojich činností - pri hrách, aktivitách spojených so sebaobsluhou, pri pomocných prácach doma, pri sociálnych kontaktoch s deťmi, vo vzťahu s najbližšími. Ak reaguje agresívne, treba jeho agresivitu dostávať pod kontrolu najskôr tým, že ju prerušíme, dáme najavo svoj nesúhlas, prípadne zasiahneme fyzicky. To neznamená, že ho fyzicky trestáme - usilujeme sa ho len oddeliť od situácie, v ktorej reaguje agresívne. Napríklad, kým je dieťa malé, pevne ho tvárou od seba uchopíme do náručia tak, aby mohlo voľne pohybovať rukami a nohami, ale aby na nás nemohlo útočiť, a držíme ho, kým ho záchvat zlosti neprejde. Ak sa upokojí, môžeme s ním v činnosti pokračovať, nadviažeme na rozhovor, môžeme ho pochváliť za pokojné prejavy, pohladkať. Ak sa agresívny výpad opakuje, postupujeme rovnako nekompromisne. Dieťa potrebuje mať oporu v dospelom, ktorý mu pomôže zvládnuť situácie, aké samo ešte nezvláda.

Ak sa pokúsite Mirkovi takúto oporu poskytnúť, začne sa aj vnútorne upokojovať. Podstatou rodičovského umenia je však aj to, ako aj naďalej synovi prejavovať svoju lásku, ako sa mu venovať vtedy, keď niečo nevie, pýta sa, alebo zlyháva. Našou úlohou nie je dieťa kritizovať, zosmiešňovať, podceňovať, alebo mu niečo vyčítať. Musíme mu vyslovovať aj podporu, nádej, dôveru. Často môžeme dieťa oceniť za prvý krok, za snahu, aj keď celok ešte nemusí vedieť zvládať.

Odporúčala by som vám, aby sa váš syn mal možnosť stretávať aj s mužmi vo vašom okolí - so starým otcom, priateľom, inými rodinnými príslušníkmi. Mohli by ste pouvažovať aj o kontakte s biologickým otcom. Dnešné možnosti komunikácie umožňujú, aby otcovia neprestávali byť otcami, aj keď žijú mimo rodiny. Všetci sa musíme učiť tomu, ako byť dokonalejšími rodičmi - týka sa to vás aj Mirkovho otca. Jednoducho, treba byť aktívnejšou tam, kde ste doteraz samu seba podceňovali. Máte všetky predpoklady, aby sa vaša budúcnosť obrátila k lepšiemu, pretože aj doteraz ste jednoznačne dokázali, že viete stáť pri svojom synovi. Nové sa môžeme učiť a nemusíme sa vzdávať, keď cítime neistotu a strach. Vaša zmena môže na syna pôsobiť spočiatku prekvapujúco a prechodne zosilniť jeho odpor. Ak však vytrváte, zožnete aj vy úrodu. Ak budete potrebovať podporu, vyhľadajte psychologickú pomoc v niektorom psychologicko-poradenskom centre, pedagogicko-psychologickej poradni alebo na inom psychoterapeuticky orientovanom pracovisku.