Jana žije sama s päťročným synom Mirkom, ktorého dvojča čoskoro po narodení zomrelo. Jana sa preto na syna veľmi nafixovala, kvôli čomu sa jej aj rozpadlo manželstvo. Mirko je dnes nezvládnuteľným dieťaťom.
Internetových čitateľov sme sa spýtali: Máte aj vy podobný problém? Ako vychovávate svoje malé deti vy?
Moja dcéra mala tiež obdobie, keď sa snažila vydobýjať si veci revom alebo hádzaním sa o zem. Riešila som to jednoducho - poslala som ju do jej izby a povedala jej, nech sa vráti, keď bude dobrá. Ešte sme jej pripomenuli, aby zavrela za sebou dvere, lebo nikto nie je povinný jej rev počúvať. Fungovalo to a toto obdobie trvalo veľmi krátko. Dieťa rýchlo pochopí, že tadiaľto cesta nevedie. Ale stalo sa mi napríklad, že som sa ponáhľala, dieťa som mala v športovom kočíku a ono chcelo ísť peši a tlačiť ho. Vyrevovalo mi v kočíku a ja som mu nemienila ustúpiť. Iným spôsobom v takom okamihu nie je možné decko utíšiť. Jedna pani sa do mňa obula a nadávala mi, že nechám decko plakať. Takže výchova môže niekedy aj pekne podráždiť okolie.
*
Podľa môjho názoru je na výchove najdôležitejšia správna miera všetkého. Treba vycítiť, kedy môžeme dieťaťu niečo vysvetliť, kedy dobrým slovom dohovoriť, kedy naň nakričať, kedy dať po zadku a kedy si ho nevšímať. Je veľká chyba, keď sa používa iba jedna z možností. Dieťa potom vyrastá v nervozite alebo strachu, nemá sebavedomie, alebo ho má príliš veľké. Nemá veľký zmysel deťom ani príliš "dohovárať", lebo niektorým dôvodom ešte nerozumejú. Čo sa týka tohto prípadu, ideálna je podľa mňa metóda "nechať vykričať, vyhladovať, vymrznúť".
Príklad 1: Chce večer pozerať televíziu. Mama mu to zakáže, on začne kričať. Nech len vreští, kým sa unaví. Síce možno prídu susedia, ale dieťa pochopí, že krikom si nič nevymôže.
Príklad 2: Nechce jesť zdravú kašu. Začne pišťať, že chce buchty. Nech si piští. Večer bude taký hladný, že aj kašu bude jesť rád.
Príklad 3: Robí zle deťom v škôlke. Tu by som mu vysvetlila, že nemá robiť to, čo nechce aby robili jemu, pretože ho nikto nebude mať rád. Keď pôjdu so škôlkou von a nikto sa s ním nebude chcieť držať za ruku, sám pochopí, že sa musí správať ináč.
*
Podľa mňa je najdôležitejšie, aby sa matka nedala dieťaťom vydierať. Včera som akurát videla ísť po ulici mladú ženu s asi štvorročným dievčatkom, ktoré celou cestou vrieskalo. Keď ju mama chytila za ruku, dievčatko sa vytrhlo, keď ju pustila, začalo jej do ruky boxovať. Matka to znášala so stoickým pokojom. Keď bolo dievčatko od zlosti už fialové a vedelo, že nič nezmôže, hodilo sa o zem a začalo kopať do vzduchu. Matka išla pokojne ďalej, za rohom sa zastavila tak, aby ju videla. Dievčatko chvíľu kopalo a keď si všimlo, že sa na na ňu nikto nedíva a mama je preč, stíchlo, postavilo sa a začalo zmätene fňukať. Keď potom o chvíľu uvidelo mamu, ktorá akože náhodou vyšla nevšímavo spoza rohu, rozbehlo sa k nej, chytilo ju za ruku a bol pokoj. Matka to vyriešila skvele. Keby jej dala po zadku, dievčatko by revalo trikrát tak hlasno, keby jej začala dohovárať,revalo by trikrát tak dlho.
Na malých zlostníkov platí - musia sa sami popáliť na svojom hneve. A pochopiť, že viac vecí v živote dosiahnu, keď sa budú milo usmievať.
*
Mnohí, ba možno väčšina z nás, robia pri výchove detí chyby, prídeme však na to často príliš neskoro - keď deti už nie sú deťmi, a potom to už nejde opraviť a všetko zostáva nedopovedané, nedoriešené. Asi si väčšina rodičov myslí, že deti automaticky zdedia povahové vlastnosti aj záujmy rodičov, z čoho môžu vznikať tragické nedorozumenia. Dieťa môže byť úplne odlišné ako rodič. Vo výchove treba rešpektovať jeho jedinečnosť. Ak to rodičia nedokážu, treba si vziať na pomoc psychológa, ktorý po psychodiagnostike dieťaťa aj rodičov môže navhrnúť zmeny vo výchove. Niečo na ten spôsob, že ak je dieťa neurotické, treba asi liečiť rodičov. Len kto z nás je taký sebakritický, že začne sám od seba? Lepšie je však začať včas ako neskoro či nikdy.
