Keď mal herec Štefan Bučko štrnásť rokov, len tak pre seba sa naučil celú Zakliatu pannu vo Váhu a divného Janka a potom si báseň doma recitoval. Odvtedy toho narecitoval mnoho. Už takmer pätnásť rokov svoje skúsenosti odovzdáva študentom herectva a pravidelne chodí medzi ľudí prednášať výbery poézie.

Umelecký prednes pokladá za základnú službu poézii. "Próza môže mať síce tiež atribúty poézie, ale jej obsah vždy ľahšie voľne porozprávate. Báseň musíte presne citovať," hovorí. "Poézia je ten najvznešenejsí verbálny prejav. Odkrývať obrazy v nej je dobrodružstvo."

Štefan Bučko tvrdí, že na to, aby človek pochopil báseň, je lepšie ju počuť - tak si na ňu ľahšie vytvorí názor. Keď sa o básni nevie, môže byť akokoľvek dobrá, podobá sa iba Rembrandtovmu drahému obrazu ukrytému v sejfe ropného šejka. "Treba ju priniesť medzi ľudí, aj keď názor interpreta nie vždy súzvučí s tým, čo chcel povedať básnik," hovorí. "Mnohokrát v živote, najmä za minulého režimu, ma obvinili, že som báseň nepochopil. Keď som recitoval Válka, často som narazil na výčitku, že on to takto nenapísal. Mňa však zaujímalo, ako sa svojím výkladom dokážem vyjadriť k spoločenským pomerom, ktoré sa mi nepáčili."

Po skúsenostiach s mnohými slovenskými básnikmi Štefan Bučko vie, že žiaden z nich sa slobodnej interpretácii svojej tvorby nebráni. No kým si napísaná báseň žije vlastný život, recitátorovi nič nebráni, aby cez ňu hľadal napríklad samotného autora. "S básňou sa často spája veľa faktografie, historických súvislostí, symbolov. Je vzrušujúce pátrať po nich a lúštiť tak jazyk spisovateľa," hovorí Bučko, majúc na mysli predovšetkým slovenských klasikov, ktorí sú na štúdium poézie ako stvorení.

Ako recitátor sa stretáva s tisíckami divákov. Sám sa čuduje, ako rýchlo možno poéziou prekonať bariéry. Keď 'naňho' prídu povedzme stredoškoláci do kultúrneho domu niekde na vidieku, spočiatku je to boj, potom sa atmosféra vždy uvoľní, a nie raz sa stane, že diváci si želajú prídavok. Často vraj býva prekvapený, akí vzdelaní mladí ľudia žijú mimo veľkých miest.

Vývoj básnickej scény sleduje Štefan Bučko spolu so svojimi študentmi na VŠMU. "Dnes môže hocikto hocičo vydať, preto vyhmatnúť ten svoj diamantík je veľká robota. Treba sa vedieť zapáliť a hľadať, a to je u hercov veľmi dôležité. Cez báseň môžu aktívne vyjadriť svoj postoj k svetu, svoje hodnoty. Nestačí, keď len čakajú, že ich niekto vyzve do tanca. Stále ich presviedčam o tom, že prednes má svoju údernú silu. Je to iný dialóg s divákom, než na aký sú zvyknutí v divadle."