FOTO - ARCHÍV SONY MÜLLEROVEJ

Vďaka tomu, že recitovala, nabrala kedysi moderátorka Soňa Müllerová odvahu ísť na konkurz do televízie. Nevyzerala ako niekto, kto by mohol vystupovať na obrazovke. "Mala som pár kíl nadváhy a na očiach okuliare s hrubými rámami. Uspela som vraj len preto, lebo som mala dobrú úroveň jazykového prejavu," prezrádza.

Z 'recitátorského obdobia' čerpá dodnes. "Bol to najušľahtilejší záujem, aký som kedy mala," hovorí. Aj dnes si však vie predstaviť, že by sa pri nejakej príležitosti postavila na javisko. Na tohtoročnom jubilejnom Hviezdoslavovom Kubíne nevystúpila iba pre pracovné povinnosti. "Ale raz si ešte určite zarecitujem," tvrdí.

Kým sa z malej Sone Behulovej stala 'pani recitátorka', prešlo pár rokov, počas ktorých ju prípravy a divadelné vystúpenia naučili naozajstnému tvorivému prístupu. Ten sa stal jej prirodzenosťou. Tvorbu potrebuje k životu ako soľ.

Keď sa dnes povie umelecký prednes, vybaví sa jej množstvo obrázkov a v každom zábere zaujímaví ľudia - básnici, spisovatelia, herci a recitátori. Niektorí z nich sa stali jej najbližšími priateľmi. "Boli to časy plné diskusií o literatúre, interpretácii a divadle," spomína. "Boli sme nadšení, túžili sme experimentovať a vyniknúť."

Rokmi sa jej záujem i rozhľad v literatúre prehlboval, dlhoročné prípravy na recitačné vystúpenia kultivovali jazykový cit a prejav. "A čo pre ňu znamenali víťazstvá na recitačných súťažiach? "Hrdosť. Bola to taká veľká hrdosť, že som v niečom dokázala byť najlepšia."

Kým dieťa musí podľa nej do recitovania vždy niekto posunúť - rodič alebo učiteľ, pre dospelého je recitovanie slobodným rozhodnutím. "Dospelácky prednes je výstup osobného záujmu, poznania a talentu," hovorí moderátorka.