Recitovanie v podaní známych hercov sme celé roky vídali v televíznych nedeľných chvíľkach poézie. Mnohí na ne ešte stále nostalgicky spomínajú. Chýba im však na obrazovkách naozaj recitácia, alebo iba tie známe tváre? Čo znamená umelecký prednes pre generáciu súčasných hercov? Mnohí z nich, medzi nimi aj Milan Lasica, Jozef Bednárik či Július Satinský, sa objavovali kedysi na víťazných priečkach recitátorských súťaží. Dnes už recitovanie veľmi neletí, ale pedagógovia sa stále zhodujú na tom, že učenie básničiek a ich interpretácia deťom prospieva.

Jeden z výskumov, ktorý sledoval schopnosť našich mladých ľudí uplatniť sa v živote, upozornil, že pre mnohých je veľkým problémom vystúpiť pred publikom a predniesť svoje myšlienky alebo výsledky spoločnej práce. Komunikovať, či skôr rečniť, sa v škole nenaučia a v súkromí hovorený prejav vytláčajú možnosti počítačov. Na skvelých rétorov z obdobia antiky, ktorí dokázali krásnym slovom sugestívne presvedčiť o svojej pravde, dnes spomíname ako na relikt minulosti. Takmer do rovnakej kategórie sa zaradili aj recitačné súťaže, v ktorých sa videl minulý režim. Sprofanovali sa. Recitátor sa dnes v triede stredoškolákov so svojou záľubou veľmi nechváli, aby ho nevysmiali. Pritom mladým, ktorí majú problémy s pochopením sveta i seba, prednes pomáha urobiť si poriadok v hlave. Pre starších je to zase mozgový džoging, tréning pred Alzheimerom či obyčajným zabúdaním. Od šesťdesiatky si práve preto takto cibrí mozog aj český spisovateľ Ludvík Vaculík.