Carierre sa k tomuto obdobiu vrátil po 25 rokoch - v knihe Léta utopie, ktorú vydalo české vydavateľstvo Bookman. Dejiny nevysvetľoval, príliš ich nekomentoval, pokúsil sa len zhrnúť dojmy, ktoré v ňom minulosť - poznamenaná prítomnosťou - zanechala. Spomenul si na obrazy a slová, väčšie či menšie udalosti, scény a stretnutia, ktoré videl, počul a zažil so svojím kamarátom Formanom.
Jean-Claude Carierre je jedným z najväčších majstrov v rozprávaní príbehu. Veľa tvoril s Luisom Buňuelom, jeho scenáre realizovali aj Jean-Luc Godard, Peter Brook, Jacque Deray, Volker Schlondorff, Andrzej Wajda, Jean-Paul Rappeneau. S Milošom Formanom sa zoznámil na talianskom festivale v roku 1966. V marci 1968 za ním prišiel do New Yorku, aby mu pomohol pri filme Vlasy. Nakrúcanie sa zrušilo, a dvojica začala rozmýšľať nad témou "run away kids", o mladých ľuďoch, ktorí utekali z domu.
V New Yorku sa práve vtedy naplno rozvíjalo hnutie Flower Power. Carriere s Formanom sa stihli naučiť základ nového amerického žargónu, zmapovali a na vlastnej koži okúsili životný štýl detí kvetov. Obaja s údivom sledovali, čo sa deje, zároveň im to nedovolilo pracovať.
Odišli do Francúzska. Bol máj, zastavili sa v Cannes - na festival doleteli ozveny z parížskych študentských nepokojov. Niektorí filmári sa pripojili k protestom, niektorí nechápavo odišli domov. Carriere so smutným Formanom (prvýkrát bol so svojím filmom Hoří má panenko v prestížnej súťaži, ale projekciu zrušili) odišli do Paríža. Carriere spomína, ako Forman nechápavo žasol nad francúzskou revoltou.
V júli 1968 sa vybrali hľadať pokoj do Prahy. Tu bol zasa prekvapený Carriere. Prahu vnímal ako šedivé, ponuré, ale krásne mesto, kde sa zastavil čas a kde chodili muži v zle ušitých oblekoch. Čudoval sa, ako ľudí nič neudivovalo, ani neprekvapovalo. Cítil však i nádejné časy, ktoré dýchali aj z filmov novej českej vlny.
Jean-Claude Carriere svoje spomienky len voľne nahadzuje, ale tak plasticky, že ich možno vidieť ako film. Z historických faktov vyberá tie, ktoré sa mu zdali zásadné hneď vtedy, keď sa stali, pri ktorých si uvedomoval, že sa práve niečo dôležité, hoci presne nevedel čo, začína, alebo končí.
Dnes, po rokoch, sa mu autentické dojmy darí utrieďovať. Skúša pomenovať výhry, omyly a zlyhania revolučných hnutí, okrajovo ich porovnáva so surrealistickým hnutím spred druhej svetovej vojny i so súčasným terorizmom. Z troch rozličných spoločenských búrok, ktoré zažil, mu najspravodlivejšia a najzmysluplnejšia pripadá tá československá.
Na konci roka 1968 sa s Milošom Formanom vrátil do New Yorku. Tam dopísali scenár k mimoriadne vydarenému filmu o mladých tulákoch Taking off (Odchádzam).
Carriere píše, že dnes už tento film neexistuje na kvalitnej filmovej kópii. "Keď si spomeniem - a srdce mi pritom zviera - na stratu Taking off, utešujem sa, že v tomto prípade film vlastne nasledoval svoj predobraz. Epocha kvetinovej utópie sa vyparila a v našich spomienkach po nej zostalo len pár svetlých či zájdených škvŕn. Rovnako tak i film, ktorý ju chcel zachytiť. Svedectvo, tak ako udalosť sama, sa rozplynuli v čase."
KRISTÍNA KÚDELOVÁ
