Straší neposlušné deti a radí ich zúfalým, ale starostlivým rodičom. Na útechu pre dospelých zostavil zbierku poviedok Sex po slovensky, kde sa povie všetko, ale literárnym jazykom. Spolu s Petrom Pišťankom Sekorou & nožom brutálne umocnil cynizmus slovenskej prítomnosti a na odľahčenie spolu ďalšími priateľmi vymyslel smelé príhody komiksového agenta Rogera Krowiaka. Do sloganov kombinuje slová v reklamnej agentúre. Dušan Taragel.

Vaším knižným debutom sa stala kniha strašidelných Rozprávok pre neposlušné deti. Mala tri reedície, preložili ju do niekoľkých jazykov a dnes ju už nikde nezoženieme, lebo je dávno vypredaná. Aký je to pocit, keď sa z vašej knihy stal úzkoprofilový tovar?
Možno by som mal mať radosť, ale ja s hrôzou zisťujem, že neposlušných detí pribúda. Minule mi jedno dievčatko vyplazovalo z okna električky jazyk a videl som aj dvoch chlapcov, ktorí si zo šušňov urobili guľôčky a v AuParku ich strieľali po ľuďoch. Hrôza. A to všetko len preto, že moje rozprávky sú vypredané a rodičia nemajú po ruke zbraň, účinný návod, ako pôsobiť na svoje neposlušné detiská. Ale s vydavateľom už plánujeme ďalšie vydanie, v ktorom budú aj nové rozprávky. Objavil som niekoľko nových detských zlozvykov, na ktoré by som sa chcel zamerať. Napríklad: zadubené mlčanie, kedy dieťa nič nepovie, len zadubene mlčí a potom vás z ničoho nič udrie päsťou do žalúdka a schová sa pod posteľ. Zažil som na vlastnej koži. Zlozvykom je aj zaťaženosť detí na domáce zvieratá. V niektorých rodinách sa domáce zvieratá striedajú obrovskou rýchlosťou a každú chvíľu vidíte skupinku detí, ktoré sa hrajú na pohreb a práve pochovávajú uhynuté morča, rybičku alebo myš.
Rozprávky vyšli aj na CD v podaní Oľgy Belešovej a s pôžitkom ich počúvali aj dospelí. Vyžívali ste sa od detstva v strašidelných príbehoch?
To určite. Horory, strašidelné príbehy a scifi. Samozrejme, že nielen to, pretože komunisti mali svoju kultúrnu politiku a tieto žánre boli viac menej trpené. Ale čítal som veľa a neviem, odkiaľ sa to nabralo, to moje knihožrútstvo, pretože moja rodina vôbec nebola intelektuálna. Mama bola upratovačkou v divadle a otec elektrikárom v tehelni v Devínskej Novej Vsi. Je však pravda, že mama objednávala knihy z edície SPKK a tiež veľa čítala. Bolo to zvláštne, pretože moja babička, ktorá zomrela len nedávno vo vysokom veku, bola do konca života negramotná. Nevedela písať ani čítať. A ja sa živím písaním, čo je dosť výrazný posun, že.
Neovplyvnil vás „krvilačný" Dobšinský?
Určite nie. Jeho rozprávky sú síce plné hrôzy, inotajov, skrytého sexu, brutality a sadizmu, ale chýbal mi v nich humor. Okrem toho, mne sa ľudové kroje a konopné gate protivia. Omnoho väčší vplyv na mňa mali Lasica so Satinským. Ich knihy, ktoré ešte stihli vyjsť začiatkom sedemdesiatych rokov, som vedel naspamäť.
Spisovateľské začiatky vás spájajú s Petrom Pišťánkom. Ako dvaja rozdielni ľudia vytvoria jeden text?
Bola to hlavne mentálna zladenosť. Počúvali sme rovnakú hudbu, čítali sme rovnaké knihy, ktoré sme si navzájom požičiavali, mali sme rovnaký pohľad a štýl humoru. Peter bol vždy aktívnejší, prichádzal k písaniu rýchlejšie a prirodzenejšie. Najprv to bola hlavne zábava, až neskôr - okolo roku 1986 - sme písanie začali brať vážnejšie. A tých metód spoločného písania, tých je veľa. Najpoužívanejší spôsob bol, že sme si text posielali. Nesedeli sme nad ním spolu, ale každý ho doplnil, prepísal a poslal naspäť.
Stále ste si s Pišťánkom takí blízki, že by ste dokázali spolu tvoriť?
Nelámem nad tým palicu, ale keď Peter každú chvíľu vyhlasuje, že končí s písaním, už si nerobím príliš veľké ilúzie.
Nad čím teraz pracujete?
Práve som odovzdal Kalimu Kertészovi knihu „Vražda ako spoločenská udalosť". Konečne som sa jej zbavil - tvoril som ju asi šesť rokov. Stála ma toľko platených a neplatených dovoleniek, že je to už pomaly celkom slušná investícia. Písanie kníh je naozaj drahý koníček. A po tom, ako sa urobila tretia dotlač antológie Sex po slovensky, v Ikare sa rozhodli vydať jeho pokračovanie - Sex po slovensky 2. Takže pokračujem vo svojej editorskej práci. Už som urobil menoslov autorov a oslovil ich. Žiadne meno sa nebude opakovať, pri mužoch som sa zameral najmä na starších autorov, pretože sa ozvalo zopár hlasov, či reku starší autori nedokážu hodnotne písať o súložení. Na druhej strane, pretože antológia je obojpohlavná, teda mužsko-ženská, snažil som sa nájsť a osloviť mladé autorky, aby vznikol kontrast. Mladá dychtivosť a zrelá skúsenosť. Alebo mladá cudnosť a stará chlípnosť. Alebo niečo podobné. Som zvedavý, čo z toho vznikne, pretože spisovatelia, ktorí sľúbili dodať texty, majú zvučné mená.
Už od revolúcie sú slovenskí spisovatelia rozdelení na dva tábory. Prečo?
Všetko sa rozpadlo hneď po revolúcii na zjazde spisovateľov v decembri 1989, na ktorý zavolali aj mňa, hoci som dovtedy uverejnil len dve poviedky. Už tam sa v malej skratke ukázalo to, čo sa bude na Slovensku diať v nasledujúcich rokoch. Väčšina spisovateľov bola z vidieka a tí ničomu nerozumeli, bol len mesiac po revolúcii a oni mali pocit, že všetko bude po starom. V spisovateľskej organizácii začal boj o moc a vyhrali ho skúsení aparátnici. Bývalí komunisti ako Milan Ferko a podobní. Začali hrať na národnú strunu, boli zmierliví, vedeli diskutovať a robiť malé ústupky, vďaka ktorým často získali viac, ako pôvodne chceli. Tam sa to rozdelilo - rečami o národe a svornosti si získali väčšinu bezvýznamných dedinských spisovateľov, ktorí všetko, čo sa okolo nich dialo, brali ako mestské panské huncútstvo. Menšina, liberálne a moderne orientovaní autori, sa združili v iných organizáciách, prípadne v žiadnych. Aby ste si urobili predstavu - na tom zjazde bolo asi 600 ľudí. Po obednajšej prestávke trištvrtina z nich zaspala s plnými bruchami. Toľko spisovateľov sme mali na Slovensku. Sme totálna spisovateľská veľmoc, môžeme spisovateľov vyvážať do menej rozvinutých krajín.
Aj napriek tomu sa hovorí o kríze pôvodnej literatúry na Slovensku. Nízke náklady kníh, malý záujem čitateľov, žiadny ohlas v zahraničí… Čím to je?
To je na dlhú debatu. Mohli by sme hovoriť o kultúrnej politike štátu, o dani z pridanej hodnoty a podobne. Ale ja budem radšej hovoriť o začiatku tohto reťazca - o spisovateľoch. Ktorú z pôvodných slovenských kníh, náhodne otvorenú v kníhkupectve, by ste chceli dočítať až do konca? Buď je text nudný, alebo je o niečom, čo vás ako čitateľa nezaujíma, alebo autora vôbec nepoznáte a obálka jeho knihy je odpudzujúca, jednoducho, vy chcete udalosť, text, ktorý sa vás zmocní, žmolíte vo vrecku peniaze, ale nič za ne nedostanete. Niekto vám musí naozaj poradiť, aby ste vedeli, čo si máte z pôvodnej slovenskej literatúry kúpiť. Autori sami musia chcieť, aby ich ľudia čítali v čo najväčšom množstve. Už na samom začiatku by mal byť dobrý text ako jasne zacielený produkt na konkrétnych ľudí. Veď keď viem pre koho píšem, keď si viem svojho čitateľa predstaviť, omnoho presnejšie aj dokážem vytvoriť text, ktorý ho osloví. Ak si dnes kupujú knihy prevažne mladí mestskí ľudia, nebudem im ponúkať smutný príbeh z dedinského prostredia, odohrávajúci sa koncom devätnásteho storočia. A ešte k tomu zle napísaný, ale plný nesmierneho humanistického posolstva.
Myslíte si, že sa to zmení?
Už sa to mení. Métou v pôvodnej slovenskej literatúre je 3000 predaných kusov. Vtedy ste napísali bestseller. To číslo je krutá realita a poznajú ju aj umelci z iných oblastí, napríklad z hudby. Vtip je v tom, že im sa venujú médiá a aj tak nič nepredávajú, až na tých najšikovnejších, ktorí vedia písať hity, ktoré sa hrajú v rádiách. So slovenským filmom je to podobné. Skrátka, na Slovensku je okolo 3000 ľudí, ktorí si pravidelne kupujú knihy a s ktorými sa dá rátať. V skutočnosti je ich omnoho viac, len ich musíte presvedčiť, že vaša kniha je naozaj dobrá a treba si ju prečítať. A tu vám nepomôže žiadny marketing, žiadna reklama, žiadne PR. Musíte mať naozaj dobrú knihu, tá sa potom predáva sama, pretože ľudia si ju odporúčajú navzájom. Keď som povedal, že sa to mení, ako príklad môžem ponúknuť Petra Pišťanka, ktorý napísal veľmi dobrý román a trpezlivou prácou sa z neho stal mediálne najznámejší spisovateľ. Alebo fenomén Maxim Matkin. Nikto o ňom nič nevie, ale predáva knihy v nečakane vysokých číslach, ďaleko za spomenutým nákladom 3000. Tiež je tu Michal Hvorecký, ktorý veľmi cieľavedome pracuje na svojom selfmarketingu, vyberá si zaujímavé témy, dokáže sa mediálne prezentovať, každý rok vie ponúknuť nový text. Len potrebuje napísať trhák, ktorý ho vyštartuje k vysokým nákladom. Tiež niekoľko vydavateľov, ako Kali Kertész či Peter Šulej už dávno pochopili, že vydanie knihy musí byť udalosťou, eventom, a oni ich aj vytvárajú, v rámci možností, že. Literatúra nesmie sedieť uplakaná v kúte, ale musí mať odvahu konkurovať, bojovať, byť drzá, papuľnatá, pravdovravná. Obraz slovenskej literatúry sa musí zmeniť z podoby dedinského premúdrelého strýca na šarmantnú mladú ženu, ktorá má sexappeal a vtip.
Spomenuli ste fenomén Maxima Matkina. Ako je možné, že tento doteraz anonymný autor dokázal na seba upútať takú pozornosť?
Treba si uvedomiť, odkiaľ Matkin prišiel. Z internetu. Aby som bol presnejší, z internetového magazínu Inzine. Teraz, keď Inzine zanikol, už bez toho, aby som mu robil reklamu, môžem pokojne povedať, že to bol naozaj fenomén. V jeho redakcii sa zišiel silný autorský kolektív, ktorý sa nebál experimentovania a netradičných tém. Zároveň si veľmi presne uvedomovali, že musia písať tak, aby ich ľudia čítali. Vymýšľali nové rubriky, romány na pokračovanie, mali českú redakciu a plno externistov. V Inzine začínalo množstvo ľudí, ktorí dostali úžasnú šancu: vymysli si tému a rob si s ňou čo chceš. Kto vám to dnes ponúkne? Plus tam bolo veľmi silné konkurenčné prostredie. V redakcii tam sedeli ľudia ako Pišťanek, Uličný, Jaslovský, Michal Hvorecký, Elena Akácsová alebo Eva Borušovičová, všetci s veľkými publikačnými skúsenosťami a konkurovať takýmto ľuďom bola veľká výzva. Takže všetci sa aj viac snažili a vďaka tomu vznikali výborné články. A nedalo sa to nijako oklamať, pretože o čítanosti rozhodoval počet klikov alebo priamych diskusných vstupov. Na niektoré články prišlo aj 400 ohlasov, komentárov alebo len zúrivých nadávok. Často sa stalo, že čitatelia sa o článku dohadovali aj tri dni a ich príspevky boli plné zaujímavých názorov. Takže toto bolo prostredie, odkiaľ prišiel Maxim Matkin. Jeho román bol len ďalším románom, ktoré vznikali v Inzine na pokračovanie. On ho však písal tak, že oslovil čitateľov, trafil sa do nich a oni si túto správu posielali ďalej. Keď román skončil, mal na svojom konte okolo dvestotisíc klikov. Toľko ľudí si ho aspoň raz otvorilo a prečítalo si nejakú kapitolu. Bez toho, aby niekto čo len korunu vrazil do reklamy, tlačiarne, distribúcie alebo kníhkupectva.
Myslíte si, že bude mať tento jav nejaký vplyv na slovenskú literatúru?
Neviem či Maxim Matkin osobne, prípadne jeho dielo, ale spôsob, akým sa uviedol, určite. Mnohí tak dostali príležitosť uvedomiť si, že žijeme už v 21. storočí. Že sa zmenil spôsob komunikácie.
Vy viete, kto je to Maxim Matkin?
Ale samozrejme. Bratislava je malá. Ľudia, ktorí sa zaoberajú rovnakou činnosťou, sa väčšinou vzájomne poznajú. S Matkinom som sa zoznámil na jednej narodeninovej oslave. Prišiel za mnou jeden opitý chlapík, taký okolo tridsiatky a začal bľabotať o tom, že aj on píše, ale nemôže sa s tým nikomu priznať. Hovorím si, že ďalší nešťastný grafoman, ktorý sa hanbí za to, čo napíše. A potom z neho vyliezlo, že on je autorom Polnočného denníka, ktorý práve vychádzal v Inzine. Pseudonym si vymyslel kvôli tomu, aby sa o jeho písaní nedozvedeli rodičia. Sú to bigotní katolíci a keby vedeli, akým štýlom života žije ich syn, zrejme by sa ho zriekli alebo ho vydedili. Veď viete, o čom je Polnočný denník. Samý sex, promiskuita, divné reči o ničom, a podobne. Milý Maxim musí každú nedeľu ráno sadnúť do auta a hnať sa do rodnej viesky, aby s rodičmi a sestrou pekne navštívili kostol. Jeho sestra samozrejme nie je o nič lepšia. A keby jeho rodičia vedeli, že má nemanželské dieťa, zrejme by spáchali samovraždu. Takže tak je to s Maximom Matkinom. Môže len smutne pozerať na rebríčky najpredávanejších kníh, ani pochváliť sa nemôže.
S Devínskou Novou Vsou vás spája nielen priateľstvo s Petrom Pišťankom, ale aj s Rudom Slobodom. Čo vám hovoril o písaní?
O písaní nič. Bavili sme sa o všeličom inom. Väčšinou sme k nemu vodili svojich kamarátov a pekné dievčatá. Bol to hráč, ktorý sa rád predvádzal, vynikajúci diskutér, ktorý bez problémov prechádzal od jednej témy k druhej. Bol veľmi silnou osobnosťou so zvláštnou charizmou - človek si niekedy až myslel, že to všetko predsa nemôže myslieť vážne.
Musí mať spisovateľ aj akýsi grafomanský pretlak, aby vôbec začal písať?
U mňa to tak nebolo. Ale inšpiroval ma Peter Pišťanek, ktorý ho zrejme mal odmalička. Raz, keď sme boli asi v 5. triede základnej školy, mi priniesol na prečítanie zošit, v ktorom mal úhľadným rukopisom napísané pokračovanie detského televízneho seriálu Štyria tankisti a pes. Keď seriál skončil, rozhodol sa, že napíše vlastnú verziu. Veľmi sa mi to zapáčilo a okamžite som začal aj ja písať, inšpirovaný seriálom, ktorý šiel na viedenskej televízii a volal sa Na západ od Santa Fé. Bolo to o strelcovi, ktorý strielal zo svojej winchestrovky. To nebolo grafomanstvo, ale túžba vytvoriť si vlastný svet. Sadneš, napíšeš si ho a nemusíš čakať, že to za teba urobí niekto iný. A tak sme pri tom zostali, len sme cibrili techniku.
Vtedy to bola viac hra, dnes ste dospelý muž, prečo vlastne píšete?
Oslobodzuje ma to. Každý, kto raz začne tvoriť, kto to ochutná, už nechce prestať. Je veľký rozdiel byť pasívnym konzumentom a byť tvorcom, vytvárať nové svety, zaľudňovať ich postavičkami, nechať ich žiť na stránkach knihy a podobne.
Ako spisovateľ musíte cítiť silu slova. Sú tu však ľudia, ktorí hovoria o strate významov a o tom, že sa zo slov stáva až akýsi smog...
Stále sa všetci sťažujú, že to tu máme pretechnizované a že ľudia sa už vôbec nezhovárajú a nesedia spolu na priedomí. Lenže ľudia sa rozprávajú a pritom ešte chodia, šoférujú alebo varia. Nemusia pritom sedieť. Odkedy vymysleli mobilné telefóny, ľudia spolu hovoria aspoň desaťnásobne viac ako predtým. Dnes už pomaličky každá babka má mobil. Čo ľudia s tými telefónmi asi robia? Nosia ich len tak? Alebo sa hovorí, že pomaly zabudneme písať. A čo sú teda sms správy? Keď sa zistilo, že cez telefón sa dajú posielať krátke textové správy, nikdo nepredpokladal, že to bude mať taký obrovský úspech, pretože pôvodne boli len akýmsi bočným doplnkovým produktom. A odrazu sa z toho stal fenomén.
Čím si to vysvetľujete?
Telefonovanie je príliš osobné. Keď s niekým priamo hovoríte, hlas prezradí aj to, čo nechcete povedať. Niekedy je ľahšie napísať sms-ku, ako vysloviť jej obsah nahlas. Alebo omnoho jednoduchšie. A nemali by sme zabudnúť na fenomén e-mailovania. Čo všetko som už ja dostal e-mailom, to si ani neviete predstaviť. Ľudia si mailujú ako strhaní a to je tiež komunikácia, dokonca písaná. Čím viac komunikačných kanálov vzniká, tým lepšie. Vďaka nim o sebe vzájomne viac vieme a máme sa tak pod kontrolou. Pod sebakontrolou. Vo vysoko organizovanej spoločnosti predsa nemôže vzniknúť skupina, ktorá sa obklopí informačným vákuom a robí si čo chce. Čím viac je komunikačných kanálov, tým skôr sa dozvieme, kto to je a o čo mu ide. Internet je dnes plný informácií, o akých sme pred desiatimi rokmi ani nechyrovali. Každý si tam nájde čo chce a prakticky zadarmo.
Ale internet je aj plný hlúpostí a zbytočností a do telefónu tiež nie vždy hovoríme len potrebné informácie. Neprichádza tu takto k nadprodukcii slov, šumu, balastu?
To akoby ste povedali, že na svete je príliš veľa hlúpych ľudí a príliš málo múdrych. Keď nejakým spôsobom odstránime tých hlúpych, znamená to, že už budú len tí múdri? Aj genetický reťazec, DNA, obsahuje len 5% informácií, ktoré majú zmysel a ktoré v konečnom dôsledku „zhotovia" nového človeka. Zvyšok je balast, chaos a nikto nevie, prečo, načo je dobré také množstvo nezmyselného materiálu.

Dušan Taragel (1961)- prozaik, scenárista, publicista, reklamný copywriter. Vyštudoval teóriu kultúry na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, po skončení ktorej sa na šesť rokov utiahol do vodárenského podniku, kde sa pri písaní dočkal Novembra 1989. Bratislavské Vodárne a kanalizácie opustil až 3 roky po revolúcii a ocitol sa v reklame, kde pôsobí dodnes. Svoje krátke prózy začal publikovať koncom 80. rokov. Knižne debutoval v r. 1997 zbierkou strašidelných Rozprávok pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (autorom obrazovej časti komiksu je Jozef Danglár Gertli). Napísal scenár k televíznemu filmu Baščovanský a zať (1994). Spolu s Petrom Pišťankom vydal zbierku poviedok Sekerou a nožom (1999) a s kolektívom 12 spisovateľov je spoluautorom knihy o Rogerovi Krowiakovi. Zostavil zbierku poviedok Sex po slovensky. Pripravuje vydanie knihy Vražda ako spoločenská udalosť.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ