Jozef Dorica sa narodil 5. septembra 1949 v Martine. Na strednej škole umeleckého priemyslu študoval keramiku a na Vysokej škole výtvarných umení reštaurovanie maľby. Venuje sa reštaurátorskej a voľnej tvorbe. V oblasti voľnej tvorby spolupracoval s Československou surrealistickou skupinou (1978 - 1980) a bol členom skupiny Synergia (1990 - 1996). Od roku 2001 je predsedom predstavenstva Komory reštaurátorov a od roku 2003 členom Umeleckej rady Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Reštaurátorskú a voľnú tvorbu predstavuje verejnosti na dvoch výstavách súčasne JOZEF DORICA. Galéria mesta Bratislavy vyhradila priestor originálom reštaurovaných diel a autorovu maľbu a kresbu môžu zase vidieť návštevníci žilinskej galérie Varias.
Zvyčajne sa práca reštaurátora na výstave prezentuje prostredníctvom fotodokumentácie, pretože originály nie sú k dispozícii. Vy však vystavujete originály. Ako to?
"Už pri príprave výstavy sme si s kurátorkou Želmírou Grajciarovou stanovili podmienku vystavovať originály diel. Veľkoryso sa zachovalo vedenie Slovenského národného múzea - Múzea v Bojniciach, kde som reštauroval vyše dvadsať rokov. Okrem diel z depozitára mi požičali aj niekoľko z expozície, tie tvoria dominantnú časť výstavy."
Aké sú reakcie na bratislavskú výstavu?
"Pozitívne, má dobrú návštevnosť. Uvedomil som si, aké dôležité je približovať ľuďom reštaurátorskú tvorbu. Oslovil ma napríklad istý rozhorčený historik, že sme z obrazov odstránili historické nápisy, ako keby išlo o moje súkromné rozhodnutie. Ide však o tímové rozhodnutie historikov, kunsthistorikov, ale aj fyzikov, chemikov a ďalších odborníkov."
Sú vám niektoré z reštaurovaných diel bližšie?
"Tie 'okorenené' dobrodružstvom hľadania. Jeden príklad za mnohé - portrét Petra Zaya z druhej polovice 18. storočia. Pod ním sa nachádzal oveľa starší ženský portrét. Je to nezabudnuteľný zážitok, keď na röntgenovej snímke vychádza na povrch tajomstvo diela."
Asi najznámejšie z vašich prác sú obnova prvej opony z Národného domu v Martine a barokových nástenných malieb v Kostole sv. Jakuba v Tužine.
"Reštaurovanie opony z Národného domu bolo veľmi zaujímavé. Na prácu na takom rozmernom diele, približne päťkrát sedem metrov, bol potrebný veľký priestor spĺňajúci kritériá bezpečnosti, vhodnej klimatizácie a podobne. Opona bola rozprestrená na podlahe a reštaurovanie sa robilo z mostíkov. Bolo to namáhavé a aj technologicky netradičné."
Skončilo sa úspešne?
"Bohužiaľ, nebolo z finančných dôvodov ukončené a musím povedať, že terajší majiteľ diela, Etnografické múzeum v Martine, má u mňa poriadnu 'sekeru'."
Na reštaurovanie malieb v Tužine je peňazí dosť?
"Tužina bola do konca vojny obývaná vyše deväťdesiat percent obyvateľmi nemeckej národnosti. Jednému z rodákov, ktorého rodina bola po roku 1945 vysídlená, pánu Waltherovi Greschnerovi, sa podarilo zabezpečiť investora - nemecké ministerstvo kultúry. Teraz sa realizujú práce na reštaurovaní priestoru lode kostola. Reštaurovanie svätyne a víťazného oblúka bolo ukončené vlani."
Stretli ste sa aj s nejakou kuriozitou?
"Kuriozity sú pomerne častým spoločníkom našej práce. Napríklad na Mestskom úrade v Žiline viedli pod sklom zarámovaný dvojkríž s latinským textom ako reprodukciu, nájdenú v skladových priestoroch. Vysvitlo, že ide o dekoratívne vyzdobený textový záznam, ktorý pôvodne namaľoval v roku 1797 občan Žiliny Andreas Janecz. Olejomaľba na medenom plechu a latinský text hovorí o nešťastiach, ktoré postihli Žilinu na konci 17. storočia."
Čo z voľnej tvorby vystavujete v žilinskej galérii?
"Je tam v podstate prehľad mojej tvorby od roku 1977 až po dnešok, maľby, a predovšetkým kresby z prostredia kameňolomov, nemocníc, ale aj atómových elektrární. Nejde však o zobrazovanie konkrétneho prostredia, skôr o asociácie."
Je to pozostatok vášho surrealistického obdobia?
"Asi dva roky som sa zúčastňoval na programe Československej surrealistickej skupiny. Z tohto obdobia sú na výstave farebné kresby s tematikou sna a strachu. Veľmi skoro som si však uvedomil, že nie som surrealista, no princípy imaginácie vo mne žijú stále."
