V bohatých dejinách Bratislavy zapadli ako epizóda udalosti bezprostredne po prvej svetovej vojne, keď už vznikol nový štátny útvar Československá republika a rozhodovalo sa o hlavnom meste Slovenska, kým ešte krátko predtým sa viedli spory o tom, komu má toto mesto pripadnúť, či Maďarsku, alebo Rakúsku.
Že to s hlavným mestom Slovenska nebolo ľahké ani bezprostredne po vojne a v prvých rokoch po nej, veľmi názorne dokladá kniha Jozefa Hanáka Obsadenie Bratislavy 1918 - 1920 (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava 2004). Autor (1919), povolaním strojný inžinier a pedagóg, vďaka svojmu vášnivému záujmu najmä o históriu Bratislavy zhromaždil obrovské množstvo archívneho materiálu vrátane dobových pohľadníc i fotografií a napísal neobyčajne pútavú knihu. Hanák sa nesústredil len na vojenské akcie, ktoré sprevádzali obsadzovanie Bratislavy, kde vládli Maďari, ale sugestívnym spôsobom načrtáva bežný život mesta, kde obyvatelia trpeli biedou a všeobecnou neistotou a zároveň povojnovým chaosom, násilím, rabovačkami.
Okrem toho sa trojnárodnostné mesto zmietalo vo vnútorných konfliktoch, ktoré ústili do ozbrojených zrážok najmä medzi Maďarmi a čs. jednotkami, čo bolo o to chúlostivejšie, že Československu spočiatku pripadla iba ľavá strana Dunaja a na pravej sa provokatívne správali maďarské vojská a neskôr aj vojská Bélu Kuna. Situáciu komplikovalo i to, že talianski dôstojníci, ktorí velili čs. jednotkám, sympatizovali čiastočne s Maďarmi.
Autor bez akýchkoľvek emócií alebo ideologických rezíduí píše o týchto a iných udalostiach, ktoré napokon viedli k určitému zmierneniu nepokojov, takže do Bratislavy sa mohla 4. februára 1919 prísť predstaviť aj nová vláda na čele s ministrom pre správu Slovenska Vavrom Šrobárom. Tá sídlila najprv v Skalici, potom v Žiline - obe mestá sa preto pred definitívnym rozhodnutím pokladali za hlavné mestá.
Kapitola o príchode vlády do Bratislavy je plná kurióznych podrobností a azda najlepšie ilustruje absurditu vtedajších pomerov to, že maďarskí čašníci vo vládnej budove (terajšia Filozofická fakulta na Gondovej ulici), kde mal byť slávnostný banket pre zahraničných hostí, krátko pred recepciou zmizli, a tak všetko ostalo na slovenskú mládež. Bratislavský župan Ctibor Zoch naliehavo prosil Prahu o posilnenie ochrany ulíc a objektov, lebo obyvateľstvo bolo proti príchodu vlády naladené nepriateľsky (príznačné je, že všetky okná pozdĺž trasy boli pozatvárané). Z Čiech a Moravy vtedy dvoma vlakmi pricestovalo dvetisíc členov Sokola, čo bolo výsledkom veľkej obetavosti, lebo v to isté popoludnie vypovedalo republike službu tridsaťtisíc maďarských železničiarov.
Autor, pochopiteľne, nemohol vynechať ani tragický prílet Štefánika do Bratislavy, ktorému venuje celú kapitolu, a uvádza viacero verzií havárie jeho lietadla, ako ich priniesla doterajšia štefánikovská literatúra. A v závere knihy vykreslil žalostný stav povojnovej administratívy a školstva, v čom zasa na priamu Zochovu výzvu museli pomôcť Česi.
Hanákovo rozprávanie o Bratislave nepochádza síce z pera historika, ale má všetky atribúty odbornej či skôr populárno-náučnej literatúry. Uznanie si zaslúži udivujúce množstvo fotografií a citáty z dobových plagátov. Autor využil všetky dostupné pramene, aby na ich základe podal pestrý obraz prvých ťažkých mesiacov v meste - ktoré sa niekoľko dní nazývalo aj Wilsonov - a spestril udalosti aj viacerými autentickými anekdotami (roku 1919 raz ráno po uliciach patrolovali Senegalci - v skutočnosti to boli naši načierno pomaľovaní legionári - išlo o vzbudenie dojmu, že Francúzi sem privolali ďalšie vojsko).
Autor: JOZEF BŽOCH(Autor je literárnym kritikom)
