Právo hodnotiť na verejnosti estetickú kvalitu literatúry si osobuje kadekto. Veď je to oblasť, ktorej predsa rozumieme všetci. Stačí vedieť čítať. Voči tomuto fatálnemu omylu nie je očividne imúnny ani minister vnútra Vladimír Palko, rozširujúci svoje ideové zápasy najnovšie aj na oblasť literárnej kritiky.
Svoj názor na dielo čerstvej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, rakúskej spisovateľke Elfriede Jelinekovej nevyjadril ako minister, ale ako stranícky funkcionár. Deľba práce je jasná: v úlohe ministra Vladimír Palko bojuje proti zločinu, na poste podpredsedu KDH proti ideovému nepriateľovi strany. Len prednedávnom sa Vladimír Palko sťažoval na porušovanie slobody prejavu vo Švédsku, kde odsúdili pastora Ake Greena za hanobiace výroky na adresu homosexuálov. Dnes mu zasa nevonia rozhodnutie Švédskej kráľovskej akadémie. Že by mal pán minister aj pán podpredseda niečo proti Švédom?
Na tom, že politik propaguje na verejnosti ideologické pozície svojej strany, nevidím nič poburujúce, hoci sa to občas deje mimoriadne odporným spôsobom. Od sebaprezentácie politika však očakávam elementárnu úctu voči vzdelaniu druhých, ktorá sa prejavuje aj tým, že nešíri bohapusté táraniny o veciach, ktorým vôbec nerozumie. Bohapusté aj v prípade kresťanského demokrata. Hoci nie som obdivovateľom prózy Elfriede Jelinekovej, ako literárny vedec si dovolím pozastaviť sa nad spôsobom, akým pán podpredseda zaobchádza s umeleckým textom. Jeho prístup k románu Elfriede Jelinekovej Milenky je učebnicovým príkladom toho, ako by si ideológ najradšej osedlal umenie. Keďže umenie je vo svojej podstate antiideologické a on stále vypadáva zo sedla, vyhlási ho aspoň za marginálne, menejcenné, zavrhnutiahodné.
Palkova kritika románu je typickou ukážkou tzv. dojmológie, kombinovanej s demagógiou. Hoci na prvý pohľad sa autor usiluje prostredníctvom citátov o vecnú argumentáciu, citáty, ktoré uvádza, účelovo, prípadne na základe svojho hlboko otraseného morálneho citu vytrháva z kontextu diela. Čitateľovi nevysvetľuje, kto citované vety vyslovil a za akých okolností. Navyše nerozlišuje medzi rozprávačom príbehu, postavou fiktívnou ako všetky ostatné, a autorkou samotnou. Jeho výroky považuje za autorkino posolstvo a tá musí byť dozaista rovnaká príšera ako jej postavy. Nečudujme sa mu. Veď štúdium literatúry absolvoval pravdepodobne iba na úrovni otázky: "Čo tým chcel básnik povedať?" Pýtať sa na Palkovu znalosť širšieho kontextu feministickej literatúry, ktorá je predpokladom na posúdenie konkrétneho diela, sa radšej neodvažujem. Mám pocit, že Palko sa pri čítaní jediného do slovenčiny preloženého románu Elfriede Jelinekovej nedostal ďalej než po stranu 41. Všetky vybrané citáty pochádzajú práve z tohto úryvku.
Ku svetonázorovým implikáciám Palkovho estetického úsudku porovnávajúceho román Elfriede Jelinekovej s čarbanicami na stenách verejných záchodov sa vyjadrovať nemienim. Keď porovnáme reakcie svetovej tlače, všimneme si, že Palkov pamflet sa pozoruhodne približuje k názorom vatikánskeho L' Osservatore Romano, ba celkom nečakane ho svojou odhodlanosťou pustiť sa za pasy s deštrukciou sveta prevyšuje.
Svoj postoj k politikovi Vladimírovi Palkovi zaujmem v najbližších parlamentných voľbách. Je smutné, že práve on, ktorý sa ako jeden z mála zasadzuje za kritickú reflexiu komunistickej minulosti tejto krajiny, nemá zábrany napísať článok v argumentačnom štýle Ždanovových kultúrnych referátov z éry stalinizmu. K mobilizačnému náboju Palkovej kritiky už iba, bohužiaľ, v jej vlastnom tóne a takmer jeho vlastnými slovami možno dodať: Ľudia so základnými civilizačnými inštinktmi, spojte sa!
Autor: JOZEF TANCER(Autor prednáša nemeckú literatúru na Filozofickej fakulte UK)
