a civilizovanej občianskej moci.

Po prečítaní glosy Vladmíra Palka som sa dozvedel, že ľudské práva na komunistov vymysleli ich duchovní bratranci, ľavicoví liberáli. Kto tu hovorí pravdu? Radšej som si predstavil seba ako Palkovho sympatizanta a hneď mi napadla otázka: proti komu treba doma písať? Proti ľavicovým liberálom? Odpovedal som si, čo nás po nich, veď v týchto končinách niet po liberáloch ani chýru, ani slychu, a o tých ľavicových sa tu poriadne ani len nepíše. Nuž a neodolateľného vplyvu "bášt ľavicového liberalizmu" na univerzitách sa tu tiež netreba obávať. Obzrite sa po tých domácich, ale pokojne aj po tých európskych a pochopíte, prečo sa po masívnej reakcii na 60. roky univerzity ocitli v hĺbkovej konzerve, z ktorej sa len ťažko vracia späť na výslnie spoločenského vplyvu. Okrem toho, dnešní ľavicoví liberáli hovoria s katolíckymi hodnostármi čoraz častejšie o bioetike, pretože obe strany pochopili, že nie v deduškovi Marxovi, ale tu im doslova mizne spoločná zem po nohami - nedotknuteľnosť života ako východisko práva jedinca na sebaurčenie.

Zhodneme sa na tom, že doma máme iné problémy: domácej liberálnej kultúre sa tu vo všeobecnosti nedarí. Koniec koncov, prístup pána Palka k tohtoročnej nositeľke Nobelovej ceny za literatúru môže byť toho dôveryhodným dôkazom. Nejdem sa sporiť o hodnotu jej diela - je sporná. To, čo skôr prekáža, je Palkov žáner než jeho holý úsudok. Morálnokódexový spôsob čítania literatúry vždy zavádzal a úprimne som si myslel, že už je dávno pochovaný v minulosti. Napriek tomu tento príspevok pripomína všeličo z domácich tradícií literárnej kritiky. Prestavte si dejiny moderného umenia, k tomu asi dokopy 100 riadkov, dva citáty z diela, ktoré usvedčujú Elfriede Jelinekovú z morálnej zvrátenosti, a vec je raz a navždy vybavená: " Keď máme takúto veľkú literatúru, tak čarbanice na stenách verejných záchodov nepotrebujeme." Týmto spôsobom môžete, ak chcete, znemožniť všetko a každého - čo sa v týchto končinách neraz aj dialo.

Prirátajte k tomu ešte globálne platné metafyzické poučenie o tom, že "pojmy ako krása, dobro, pravda nelze modernizovat", ktoré Palko v časoch bioetických diskusií (!) v globalizujúcom sa svete (!) pridáva na záver - vo forme "večná pravda ako citát" - a len ťažko sa možno ubrániť otázke: kto tu čo zdedil, kto je tu koho bratrancom? Ak aj toto máte za sebou, pýtam sa ďalej: Koľko postáv z dejín modernej literatúry by prežilo takýto Fegefeuer (očistec)? Ani z tej slovenskej literatúry, kde sme nemali Nietszcheho alebo Virginiu Woolfovú, by ich neobstálo veľa. To ešte stále nehovoríme o modernom filme alebo produktoch pop kultúry, kde sa deju iné veci než v dielach pani Jelinekovej. Tá najdôležitejšia otázka znie: v mene koho a prečo robiť takúto morálnu deratizáciu smerom k slobodnému umeniu?

Uznávam, moderná literatúra nemusí byť bezpodmienečne prioritou takéhoto písania. Povedzme to takto: Vladimír Palko má na mysli naozaj vážny a rešpektovania hodný problém, otázku uchovania rodiny ako dominantnej civilizačnej formy v modernom svete. A tu sa začína môj ďalší problém: Zjednodušenia typu Marx - ľavicoví liberáli - gayovia, potraty, lesby - eugenika, demografická kríza - rozpad rodiny... a potom možno civilizačné finito, jednoducho nefungujú. Poďme po poriadku. Najprv k rodine: Myslím si, že aj za Jelinkovej odporom k macho-kultúre mužov sa skrýva dobrý dôvod: kríza patriarchálnej rodiny, o ktorej tak presvedčivo písal ešte Hegel vo Fenomenológii ducha. Mužom patrí verejný svet uznania, kariéry a práce; žene zas domácnosť, rodenie a výchova detí. Ale čo robiť v prípade, keď aj ženy patria do sveta práce? Mýtus patriarchálnej rodiny neodčaroval a nezlomil Karol Marx. Ak chcete autora, tak najskôr Sigmund Freud a a jeho nasledovníci. Nielen tento údaj, ale aj dve iné veci stoja za úvahu. Tou prvou bola kultúrna revolúcia 1968, o ktorej len diletant môže hovoriť ako o ľavicovej záležitosti. Po masových generačných konfliktoch v tradičných rodinách musela rodina začať fungovať ináč: "Nehovor mi, ako sa mám", "Neslúž slepo autoritám", skrátka, ži autentický život, ktorý má pre teba zmysel, a potom môžeš napríklad vychovávať deti, hovoriť o politike. Tento mladý vzťah k sebe samému a novej kultúre detabuizovaného tela, každodennosti ulice, a médií zmenil celý tradičný konzervatívny, liberálny, nakoniec aj komunistický svet. Môžeme sa pýtať ako a za akú cenu. Ale vrátiť sa pred 60. roky sa, našťastie, nedá. Ešte aj nežná - protikomunistická revolúcia s obrazom dlhých vlasov, svetrov a songov v štýle "Sľúbili sme si lásku" silne pripomína výzvu zo 60. rokov. Aj to boli Leninovi bratranci?

Ďalšou témou vo veci emancipácie žien, o ktorej sa dnes vyplatí hovoriť, nie je duch marxizmu, ale svet práce - fungovanie voľného trhu. Je to trh a s ním novodobý kult kariéry, úspechu, vitality a sebarealizácie, ktorý nastolil požiadavku novej deľby sociálnych rolí v rámci modernej rodiny. Skúste sa opýtať mladých Sloveniek, čo ich "kazí" a odháňa od pôrodníc do sveta kariéry a úspechu? Marx to zrejme nebude, hoci dnešným yuppies asi nenapadne, a v tom máte pravdu, že na začiatku emancipačného hnutia stáli aj Marxove deti. Bavme sa o cene kariéry vo vzťahu k materstvu a rodine, ako to robia už roky feministky a iní. Hovorme o ziskoch a stratách, ktoré so sebou nesie kariérny nárok pre dnešné vzťahy žien a mužov. Ozaj, čo si myslíte o voľnom trhu vo vzťahu k rodine?

Poďme k druhej autorovej téme, demografickej kríze. Nie som si istý, či Švédska akadémia vied udelením Nobelovej ceny pani Jelinekovej "sa rozhodla osláviť tento stav v Európe", ako píše. Viem však určite, že ani nostalgia liberálnych ľavičiarov, ani ateizmus by ju nevedeli vysvetliť. Faktom je, že najvyššiu krivku pôrodnosti malo Slovensko počas normalizácie okolo roku 1978 (narodilo sa vtedy približne 100-tisíc deti ročne oproti dnešným niečo viac ako 20 tisícom). Nie, nemyslím si, že za to mohol Lenin alebo Marx. Ide mi o niečo iné: Keď ide o kult rodiny, čiže status dominantného muža, materských škôl a 20-ročných matiek, tak reálny socializmus mal k nemu oveľa bližšie, než to vyplýva z autorovej dikcie. Ani gayom, lesbám či zástancom slobodnej voľby sa tam dobre nedarilo. Treba sa znova spýtať: O akú rodinu nám pôjde na Slovensku? O patriarchálnu v prepojení s domácou samozrejmou tradíciou podľa motta: čo by človek neurobil pre rodinu? Veď základom celospoločenskej korupcie v posledných šesťdesiatich rokoch je práve spomínaný slogan.

Mimochodom, ak je reč o rodine, v strane pána Palka vzniklo veľa debát o morálke, ale aj návrhy zákona na zníženie prídavkov slobodným matkám - v čase demografickej krízy. O výchove detí v iných typoch rodín, ktoré z "vyšších" dôvodov nepripadajú do úvahy, ani nehovoriac. Kto je tu vo veci rodiny koho bratrancom?

Autor: MARTIN MURÁNSKY(Autor je šéfredaktorom týždenníka Slovo)