Minister vnútra iste čaká ohnivé i žlčovité reakcie, ironické úškľabky a rozhorčenia literátov. Nič to - aj krivé zrkadlo je zrkadlo. Chce byť stredobodom pozornosti, jeho ministerské kreslo mu nestačí, chce očistiť, spasiť Slovensko, Európu, svet. Tu a tam vo svojich článkoch vyzýva na dialóg, no keďže je typ človeka, ktorý je presvedčený, že má pečať na pravdu, dialóg je to posledné, čo by vedel viesť. Do diskusie vstupuje predpojato, v argumentácii strieľa od pása a zmysel pre kompromis je mu na hony vzdialený.
Ak som mal v minulosti pocit, že minister vnútra je nielen úspešný, ale aj účinný, dnes o tom pochybujem. Palko sa prezentuje ako zásadový a nekompromisný človek, no nie som si istý, či môže byť niekto s takými extrémnymi a paušálnymi názormi dobrým politikom. Jeho principiálnosť bola značne naštrbená v prípade račianskeho starostu Pavla Bielika. Za svojho spolustraníka z KDH sa ani nepostavil, ani sa od neho nedištancoval. Nepovedal, že o jeho nevine je presvedčený alebo naopak, že od Bielika sa dištancuje, kým nebude prípad vyšetrený. Namiesto toho sa minister dal počuť, že to "podlí ľudia" zverejnili správu o stratených nahrávkach telefónnych rozhovorov podozrivého Bielika. Ak ide o vec jeho strany, princípy sú zrazu druhoradé. A tak sa pýtam, Ake Green na ďalekom severe si Palkovu morálnu podporu zaslúži, no Bielik z Rače nie? Nerastie náhodou Palkova morálna principiálnosť úmerne s približovaním sa k polárnemu kruhu?
Ak sa niekomu zdá Palkov článok o Elfride Jelinekovej poburujúci, tak je to slabá káva proti dvom jeho článkom o Leninových bratrancoch v Domine fórum, na ktoré sa odvoláva. Keďže mustra jeho argumentácie je hotová a kvalitatívne sa nič nezmenilo, ponúkam svoju reakciu (vyšlo skrátené v DF) na tieto jeho články. Považujem za dôležité upozorniť na prvky ideologickej kategorizácie, ktoré Palko ako významný verejný činiteľ použil a doteraz používa. Zatiaľ nám ich ponúka na papieri, nebuďme zaskočení, keď ich, nedajbože, prenesie do politiky.
* * *
Ad: Vladimír Palko: Leninovi bratranci, Bratranci sa zbližujú (DF 19-20, 30. 6. 2004)
Tak sa nám pán Minister rozpísal. Predstavujem si to nasledovne: strohá, jednoducho zariadená miestnosť, na stene zopár žijúcich i nežijúcich idolov, drevená stolička, na stole počítač a po boku hŕba kníh od jedného autora menom Paul Johnson. Hoci Vladimír Palko pri písaní svojich dvoch článkov asi čerpal aj z iných zdrojov, ich pomer a vplyv sa mi popri Johnsonovi zdá zanedbateľný.
Nebudem preto polemizovať s faktmi, ktoré pán Palko uvádza. Logickejšie by bolo napísať recenziu na niektorú z Johnsonových kníh.
Paul Johnson však nie je len inšpirácia a zdroj, no, bohužiaľ, minister vnútra imituje aj štýl jeho písania, a to je problém. Po prvé, Johnson je Johnson. Vychádza zo špecificky anglickej školy konzervatívnych intelektuálov, kde jednoznačný pohľad na všetko sa prekrýva so značnou dávkou arogancie a irónie voči tým alebo tomu, čo kritizujú. Po druhé, Johnson, ak by sa mu chcelo, by dokázal napísať druhý diel Intelektuálov a pritom si vybrať pravicových, konzervatívnych či reakčných mysliteľov, politikov, esejistov a rovnako ich zniesť pod povrch zemský tak, ako to urobil povedzme s Rousseauom či Brechtom. To by pán minister určite nechcel a obávam sa, ani nevedel napísať. Mohol by však napríklad napísať štúdiu o ním spomínanom Pacem in terris alebo o ŠtB agentoch v katolíckej cirkvi. Taká intelektuálna, bezprecedentná rozcvička. Pomohla by katolíckej cirkvi, ako aj slovenskej spoločnosti.
Rozmýšľal som, pre koho a prečo tie dlhé dva články napísal. V prvom momente mi Palkov text pripadal ako vnútorný obežník, prejav pre zasvätených a vyvolených - guru píše obdivovateľom, resp. ten čo by sa guru chcel stať, píše tým, čo by ho ako takého mali vnímať. (A vie im pošmajchlovať: "Nie je to tak, že mnohí na Slovensku, napríklad tí, čo súhlasia s týmito riadkami, predstavujú Západ s veľkým Z.") Prečo potom Palko vôbec chcel, aby jeho text čítalo väčšie publikum, aký je jeho motív? Pokúsim sa odpovedať.
To, čo muselo čitateľa zaujať, je Palkova kategorizácia ľudí, názorov a udalostí. A je až úchvatné sledovať, ako sa v jednom vreci našli liberáli, západní marxisti, komunisti, prostitútky, ľavičiari, rockeri, homosexuáli, Chaplin, ľavicoví liberáli, feministky, zdrogované študentské úderky, teroristi či tí, ktorí robia interrupcie ("potraty"). Samozrejme, o tom, kto začo a kde stojí - či sa mu (alebo jej) to páči, alebo nie - rozhoduje výsostne Vladimír Palko.
Palkove zaškatuľkovania či súdy nie sú až také hodné komentáru. Zarazil ma však jeho slovník, jeho skryté sebaretušovanie a nakoniec pýtam sa, čoho je alebo môže byť tento článok predzvesťou. Desí ma, ak minister v demokratickom štáte v roku 2004 vypustí slová ako: "...vrhnú sa na ňu ako termity, rozožerú ju a potrú slizom". Ktokoľvek a na čokoľvek sa vrhá, jednoducho, tento druh slovníka si v už minulosti prisvojili iné typy ľudí, medzi ktorých by sa, dúfam, pán minister nechcel dostať.
Čo sa týka vylepšovania si vlastného imidžu. Prečo si Palko vo svojom historicko-analytickom expozé zrazu potreboval kopnúť do Miroslava Kusého? Ak sa len chcel spýtať, čo zlé cirkev urobila Kusému, keď on jej tak škodí, načo spomínal ich prvé stretnutie v byte u Čarnogurského v roku 1988, kde boli samí disidenti? Alebo, že bol protestovať aj za prepustenie Kusého pred Justičným palácom tesne pred novembrom 1989? No predsa preto, aby sme aj my začali ministra vnímať, hoci dodatočne, ako disidenta. Je to, samozrejme, moja interpretácia, no ako bývalý vášnivý čitateľ detektívok za každým činom či slovom hľadám motív.
Apropos, detektívky. Palko sfúkol zakladateľa drsnej školy Dashiella Hammetta za jeho ľavičiarstvo. Už som sa zľakol, že sa pustí aj do môjho milovaného Raymonda Chandlera, pretože neviem, aký svetonázor mal tento tvorca Phila Marlowa. Potom som si vydýchol - Johnson o Chandlerovi nepíše.
Môže byť minister vnútra nebezpečný pre to, čo si píše a robí mimo rezortu? Ak je to len jeho záľuba, vlastná prezentácia, aby zdôraznil, že nie je len byrokrat, technokrat a cynik, ale má intelektuálne ašpirácie, bolo by to nevinné. Ak však vyššie politické ambície má, či už v KDH, alebo v exekutíve, tak jeho rétorika, sebavyzdvihovanie a odsúdenie každého, kto s ním nestojí na chodníku, nebezpečné sú.
Autor: Samuel Abrahám(Autor je politológom)
