Rok 1989 často nazývajú rokom zázrakov. Zdanlivo neporaziteľné komunistické režimy sa zrútili v priebehu pár mesiacov. Začalo sa to v Poľsku, pokračovalo v Maďarsku a postupne sa pridali aj ostatní. Osemnásteho októbra 1989 odstúpil z funkcie prvého tajomníka strany šéf jednej z najortodoxnejších komunistických diktatúr Erich Honecker. Vtom istom týždni sa definitívne skončil socialistický experiment v Maďarsku. Komunistická strana sa oficiálne vzdala vedúcej úlohy v spoločnosti a 23. októbra vyhlásili Maďarskú republiku bez prívlastku ľudová. Tento týždeň to bude 15 rokov.
Maďarská transformácia sa začala v roku 1982 krízou dovtedy relatívne úspešného kádárovského režimu, ktorý už nezvládal splácať západné pôžičky, z ktorých financoval vyššiu životnú úroveň obyvateľstva. Maďarsko sa začalo otvárať Západu, napriek nevôli Moskvy zavádzalo prvky trhovej ekonomiky. Strana sa stále odmietala vzdať mocenského monopolu, no postupne strácala pôdu pod nohami.
V marci 1988 dal sovietsky líder Michail Gorbačov maďarskému prvému tajomníkovi Károlyovi Grószovi pri jeho návšteve Moskvy na vedomie, že roky 1956 a 1968 sa nebudú opakovať a že Sovietska armáda proti zmenám silou nezasiahne.
Vo februári 1989 ústredný výbor maďarskej komunistickej strany schválil existenciu ďalších politických strán. Podľa prieskumu to vtedy požadovalo 70 percent obyvateľstva. Prvé nekomunistické politické hnutie Maďarské demokratické fórum neoficiálne vzniklo už v septembri 1987.
V júni 1989 vznikol Národný okrúhly stôl, pri ktorom mali predstavitelia komunistickej strany a Opozičného okrúhleho stola (zloženého z predstaviteľov nekomunistických strán) dohodnúť inštitucionálne a právne podmienky prechodu k demokracii.
Komunisti už pochopili, že stratia absolútnu moc, ale chceli si udržať čo najviac výhod. Zo začiatku odmietali, aby stranícke organizácie opustili pracoviská, pobúrila ich požiadavka verejného zúčtovania straníckeho majetku a nechceli ani rozpustenie robotníckych milícií.
Po troch mesiacoch, 18. septembra väčšina zúčastnených podpísala dohodu o novom ústavnom usporiadaní. Niektoré sporné otázky rozhodlo až referendum.
Podobne to prebiehalo aj v ďalších satelitoch Sovietskeho zväzu. Takzvaný Palachov týždeň v Prahe v januári 1989 priniesol najväčšie demonštrácie od utuženia normalizácie v Československu.
Okrúhle stoly sa v Poľsku začali už 9. marca 1989. Po mesiaci dospeli k čiastočne slobodným voľbám. Horná komora parlamentu mala byť volená úplne slobodne, v dolnej získala 65 percent mandátov komunistická strana, ďalšie mali byť volené. Odborové hnutie Solidarita sa stalo legálnou politickou stranou. Udalosti však čoskoro túto dohodu prekonali.
V máji 1989 sa vo východnom Nemecku konali komunálne voľby, v ktorých podľa oficiálnych údajov komunistickí kandidáti získali 98,89 percenta hlasov. Neoficiálne odhady hovorili pritom o 10 až 20 percentách hlasov proti.
Honeckerovo vedenie v tom čase už stratilo podporu Moskvy, ktorú odmietlo nasledovať na ceste perestrojky.
V júni 1989 sa Gorbačov a západonemecký kancelár Helmut Kohl s ohľadom na východné Nemecko dohodli, že si môžu jednotlivé národy a štáty slobodne určiť svoj osud a vytvárať vzájomné vzťahy. Čoraz viac východných Nemcov utekalo na Západ.
Desiateho novembra odstúpil šéf bulharskej komunistickej strany a prezident Todor Živkov, o dva týždne neskôr ho v Prahe nasledoval Miloš Jakeš. Deviateho decembra z funkcie odstúpil a československý prezident Gustáv Husák. Jedine v Rumunsku sa východoeurópski komunisti nevzdali bez boja. Pätnásteho decembra vypuklo protikomunistické povstanie v Temešvári, ktoré sa po niekoľkých dňoch rozšírilo do celej krajiny.
Zajtra - vstup Nemecka do NATO
