ILUSTRAČNÉ FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

Danici sa 43-ročná sestra zdôverila, že manžel ju už vyše 10 rokov mláti. Zhoršilo sa to najmä za posledného jeden a pol roka, odkedy je nezamestnaná. Keďže manželstvo je bezdetné, Danica sa ju snažila presvedčiť, aby od manžela odišla. Sestra si to však nedokáže predstaviť.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Poznáte takéto ženy? Ako dlho znášali manželove údery, kým sa rozhodli odísť? Kde hľadali a našli pomoc?

Z vlastnej skúsenosti viem, ako ťažko sa s domácim násilím bojuje. Spravidla ten, kto je týraný, hľadá všemožné ospravedlnenia pre svojho partnera, a ten, ktorý týra, sľubuje, že tentoraz to bolo naposledy. Navyše do toho vstupuje strach o svoju bezpečnosť, strach zo straty domova a strach zo straty majetku. Na všetko sa však treba vykašľať a z takéhoto vzťahu odísť aj za cenu akejkoľvek materiálnej straty. Ja osobne som po takmer pätnásťročnom manželstve jedného dňa pochopila, že sa to nikdy nezmení a môj partner si bude svoju frustráciu vždy vybíjať na mne. A je to jedno, či od poslednej bitky uplynul rok alebo len deň. Nikdy sa to nezmení! Zobrala som svoje deti, odišla zo spoločného bytu do podnájmu a začali sme s deťmi od začiatku. Bývalému ostal byt, auto aj chata, aj keď neskôr sme sa ako-tak majetkovo vyrovnali. Dnes - po siedmich rokoch od odchodu máme s deťmi nový byt, nové auto a hlavne pohodu. Pracujem síce podstatne viac ako väčšina žien, ale za to oslobodenie to stojí. Myslím, že pisateľka by si mala uvedomiť, že iná cesta, ako odísť neexistuje.

m m m

Násilie v rodine je téma, o ktorej treba hovoriť už len preto, aby ľudia pochopili, že správať sa násilne alebo znášať násilie partnera nie je štandard. Okrem toho treba hovoriť o tom preto, aby obete domáceho násilia nemali pocit, že sú v tom samy a že ich situácia je beznádejná a bezvýchodisková. Viem si predstaviť, že týraný človek, u ktorého je stále zhadzovaná ľudská dôstojnosť, je denne ponižovaný, nemá veľa sebavedomia a zrejme sa u neho vyvinie pocit, že sám nič nevie urobiť so svojím životom. Bojí sa všetkého a ťažko sa odhodlá na taký radikálny a odvážny krok - odísť a začať od nuly. Okrem toho, veľa žien sa môže báť svojich domácich tyranov, ktorí sa im vyhrážajú napríklad zabitím, ak ich žena opustí. Muži, ktorí si vybíjajú svoju agresivitu na ženách, sú obyčajne slabosi (preto to zrejme aj robia, liečia si svoje komplexy), ale ich vyhrážky majú u submisívnej ženy svoju váhu. Samozrejme, rozhodnutie urobiť radikálny krok musí vyplývať z jej vlastného rozhodnutia, ale určite môže pomôcť vedomie, že existujú organizácie, na ktoré sa dá v prípade núdze obrátiť, že spoločenská mienka je na jej strane a že s podobným problémom si už úspešne poradili iné ženy.

m m m

Ja sama som dlho nič nevedela o týraní v rodine. Nikto z mojej blízkosti nič také nezažil. V poslednom čase mám však okolo seba veľa žien, ktoré tým trpia, alebo trpeli. Buď sa nemajú kam odsťahovať, alebo žijú v prostredí, ktoré to považuje za úplne normálne, alebo si myslia, že sa to zmení, alebo že je lepší muž tyran ako rodina bez otca. Pre mňa je dosť nepochopiteľné nedokázať sa slobodne rozhodnúť, ale už viem, že to nie je ojedinelé. A už verím, že skrytého násilia v rodinách je nesmierne veľa. Bez pomoci sa väčšina týraných zo svojich problémov nevyhrabe. Čo sa mi zdá hrozné, je, že následky trvajú veľmi dlho, možno celý život. Týraná žena sa už nedokáže správať rovnako ako predtým, než ju muž týral, a aj deti nesú v sebe zvláštny kód. Hoci sa snažia zabudnúť, v podvedomých reakciách stále cítiť stres, obavy z návratu prežitého.

m m m

Domáce násilie na ženách a deťoch je druhá najrozšírenejšia úchylka mužov na Slovensku (prvá je chlast). Je to všeobecne tolerované okolím, dokonca rodinou, nehovoriac už o súdnictve a polícii. Domáce bitky, psychologický teror sú samozrejmosťou v mnohých slovenských rodinách. Je evidentné, že táto skutočnosť má tradíciu vo výchove a katolícky zamerané Slovensko si priam voľká v pokrytectve a utrpení. V jednej reklamnej kampani je dokonca hlavným motívom zmlátená žena s modrinami - a nič. Treba o tom začať hovoriť a tvrdo to potierať. Bez pomoci obetiam to však nepôjde - a tu by mali nastúpiť charita, mimovládky, samospráva aj štát.

m m m

Ja sama som patrila medzi týrané ženy a poznám presne psychiku opísanej ženy. U mňa to bolo o to horšie (či lepšie?), že mám dvoch synov. Teraz, keď sa mi podarilo uniknúť, viem o tom rozprávať bez zábran, aj keď sa málokedy ubránim slzám. Vedela by som dnes tej týranej žene poradiť. Mne veľmi pomohlo združenie FENESTRA z Košíc, tel. 729 75 04).