Christopher Reeve ako filmový Superman. Úlohu dostal v roku 1978 ako neznámy mladý herec a získal ňou celosvetovú slávu. Režisér filmu však s jeho obsadením najprv váhal. Reeve sa mu vraj zdal príliš štíhly na to, aby diváci uverili, že je silnejší ako lokomotíva a rýchlejší ako strela z revolvera. Bol však vyložený fešák a podobal sa na kresleného hrdinu, a tak úlohu dostal.
Najprv sa Christopher Reeve preslávil ako Superman na plátne. Druhá, kratšia časť jeho života sa začala v roku 1995, keď ho kôň vyhodil zo sedla a on od krku nadol ochrnul. Po vážnom úraze sa stal Supermanom v skutočnom živote. Istotne by súhlasil, že tá druhá, ťažšia časť života bola dôležitejšia ako prvá. Zomrel v nedeľu v noci, len dva dni po tom, ako o ňom hovorili v televíznej prezidentskej debate v súvislosti s urýchlením a podporou výskumu a využívania kmeňových buniek.
Zlyhalo mu srdce. V posledných mesiacoch ho trápili preležaniny, do tej poslednej sa dostala infekcia. Jeho viera v lekársky pokrok sa nenaplnila, ani predsavzatie, že jedného dňa bude opäť chodiť. Zostala však nadácia, ktorá od roku 1999 pomáha ochrnutým ľuďom a podporuje lekársky výskum. Zostal príbeh muža s nezlomnou vôľou, ktorý dokázal napriek ťažkému úrazu žiť naplno. Po bývalom americkom prezidentovi Ronaldovi Reaganovi je Reeve už druhou celebritou, ktorej smrť tohto roku ešte zvýšila intenzitu debaty o kmeňových bunkách a klonovaní.
Kerryho priateľ
Len dva dni pred hercovou smrťou demokratický kandidát na amerického prezidenta, John Kerry, spomenul počas debaty s Georgeom Bushom Christophera Reeva ako príklad, prečo chce podporovať výskum embryonálnych kmeňových buniek. "Chcem, aby znovu kráčal," povedal Kerry a označil herca za svojho priateľa.
Prezidentských kandidátov rozdeľuje aj názor na výskum kmeňových buniek - Bush je proti a nechce, aby sa platil z federálnych fondov. Kandidát demokratov to chce zmeniť. Kerry v pondelok povedal, že Reeve mu v sobotu, deň pred smrťou, ešte zatelefonoval a poďakoval sa za slová v prospech výskumu kmeňových buniek. Muž pripútaný na vozík v tom videl východisko pre seba aj ostatných vozičkárov. Bol najznámejším obhajcom názoru, že klonovanie jedného dňa umožní lekárom odobrať pacientovi vzorku jeho pokožky, ktorá sa využije na kultiváciu na mieru ušitej bunky, aby sa vyliečil z choroby alebo zranenia.
"Dúfam, že politika a náboženstvo sa nebudú miešať s pokrokom v hľadaní lieku," vyhlásil Reeve minulý rok. Chodbami Kongresu sa premával viackrát, keď sa snažil amerických zákonodarcov presvedčiť, aby vedcom umožnili výskum kmeňových buniek. Márne, početnejší odporcovia argumentovali, že embryo je pri výskume kmeňových buniek zničené, čo sa rovná vražde.
"Premýšľam, že sa presťahujem do Veľkej Británie, kde výskum pokročil. Chcem sa ponúknuť ako dobrovoľník na pokusy," hovoril Reeve sklamane pred dvoma rokmi, v Amerike však zostal.
Veril, že ak sa podarí prekonať odpor v Kongrese, má "slušnú šancu, že bude zasa chodiť". Vlani dokázal spraviť s výraznou pomocou iných ľudí prvé kroky dopredu. Päť rokov po úraze a hodinách cvičenia dokázal pohnúť ľavým ukazovákom. Jeho telo dokázalo rozlišovať teplo a zimu, zmysly zachytávali rozdiel medzi ostrými a tupými predmetmi. Cítil bolesť na väčšej časti tela.
Americký fenomén
Film Superman, najmä jeho prvá časť v roku 1978, zaznamenal v amerických kinách obrovský úspech a dotiahol to na tri nominácie na Oscara.
Reeve dostal úlohu ako neznámy mladík. Na svoje detstvo nespomínal s veľkou radosťou. Rodičia sa rozviedli, keď bol ešte batoľa a "mali tendenciu využívať ma ako šachovú figúrku", povedal v jednom rozhovore. Jeho otec bol profesorom slovanských jazykov na známej newyorskej univerzite Columbia. V New Yorku navštevoval dobrú hereckú školu Juilliard School, kde bol jeho spolužiakom celoživotný priateľ Robin Williams.
Režisérovi Supermana sa vraj Reeve zdal príliš štíhly na to, aby mu diváci uverili, že je silnejší ako lokomotíva a rýchlejší ako strela z revolvera. Bol však vyložený fešák a podobal sa na kresleného hrdinu.
Superman sa stal americkým fenoménom, v Európe skôr nepochopeným. Dokonalý hrdina prichádza z planéty Krypton na Zem zachraňovať a konať dobro. Film vychádzal z populárnej komiksovej predlohy a štyri časti zarobili spolu okolo 300 miliónov dolárov. Superman sa stal kultom, na čom nič nezmenili ani posledné dva diely, ktoré boli skôr na smiech, ako na zábavu. Jeho belasý kostým s červeným S na žltom poli je dodnes populárnou rekvizitou, ktorú s menšími úpravami využíva napríklad aj raper Eminem.
Modrý kostým na celý život
Reeve sa v deväťdesiatych rokoch túžil vymaniť z kostýmu Supermana. Vo filme Jamesa Ivoryho Súmrak dňa, ktorý bol nominovaný na Oscara, presvedčil, že je naozaj dobrým hercom. Supermana sa aj tak nestriasol. Stačilo, aby vošiel do zastrčenej anglickej krčmičky, a hneď niekto spozornel: "Superman."
V roku 1993 vtipkoval: "Pozrite, lietal som, bol som už zlý aj milovaný, zastavil som zemeguľu a začala sa krútiť opačným smerom, skamarátil som sa s deťmi aj so zvieratkami, zachránil som na stromoch niekoľko mačiek. Zostalo pre Supermana niečo, čo ešte nespravil?"
Zranený supermuž
Na otázky, ktoré si kládol ako herec prekliaty svojou rolou, akoby mal nájsť odpoveď po tom, čo 27. mája 1995 jeho kôň Eastern Express nečakane odmietol preskočiť prekážku a zhodil ho na zem. Reeve si zlomil dva krčné stavce a poškodila sa mu miecha. Tri minúty nedýchal, život mu zachránil len rýchly zákrok lekárov. Nielenže ochrnul, poškodená bola aj bránica, a tak dýchal len s pomocou prístrojov.
Reeve bojoval s handicapom tak srdnato a prejavil pritom toľko záujmu o osud ľudí s podobným postihnutím, až to pripomínalo jeho filmového hrdinu stelesňujúceho dobro. A drsný fakt, že zraniteľný je aj Superman, upozornil verejnosť aj na to, ako ťažko žijú ľudia s poranenou miechou.
Si to stále ty
Krátko po úraze premýšľal Reeve o samovražde. Depresívne obdobie prekonal vďaka manželke Dane. Píše o tom v knihe Nič nie je nemožné: postrehy o novom živote, ktorá vyšla v roku 2002. "Dnes, sedem rokov po nehode a v roku svojich 50. narodenín, si spomínam s takmer neopísateľnou vďačnosťou na chvíľu, keď si Dana kľakla pri mojej posteli a povedala mi: Si to stále ty a ja ťa milujem."
V thrilleri Mimo podozrenia, nakrútenom len krátko pred zranením, hral policajta, ktorý zostane po nehode na vozíčku. Sotva mohol tušiť, aké pravdivé sú slová, ktoré o svojej postave vyslovil: "Zmena, ktorá sa stane takému veľkému chlapovi... a vyrovnať sa so skutočnosťou, že zvyšok života sa bude na svet pozerať z výšky vozíčka, psychologický dosah takejto udalosti je ťažký."
Angažovaná celebrita
Už pred úrazom prejavoval záujem o politiku a dodržiavanie ľudských práv vo svete. Nebol typom márnivej hollywoodskej celebrity vymetajúcej večierky. Spolupracoval s Amnesty International, environmentálnymi organizáciami. V roku 1987 demonštroval v čílskom Santiagu za prepustenie 77 hercov, ktorým Pinochetov vojenský režim hrozil popravou.
Po úraze a rehabilitácii preto neprekvapilo, keď začal pomáhať ochrnutým ľuďom a založil nadáciu na ich podpru. Bol skvelý. Tým, ako sa snažil na sebe pracovať, ale aj tým, že sa stal najlepším sprostredkovateľom medzi ľuďmi postihnutými chorobami a úrazmi a celebritami, ku ktorým stále patril. Na dobročinných večierkoch sa pre jeho nadáciu vyzbierali milióny dolárov, ktoré sa využili predovšetkým na výskum miechy. Otvoril tiež centrum, ktoré učí ochrnutých ľudí väčšej samostatnosti.
Reevove aktivity priťahovali najvýznamnejšie médiá a on svoj čas v svetle reflektorov dôkladne zužitkoval. Nevzdal sa však ani filmovania. V roku 1997 nakrútil televízny film Za súmraku s Glenn Closeovou, Whoopi Goldbergovou a svojím najmladším synom Willom. O rok nakrútil remake slávneho Hitchcockovho Okno do dvora. Film nielenže produkoval, ale zahral si v ňom aj hlavnú rolu muža pripútaného na vozík, ktorý sa stane svedkom vraždy.
Najhoršia vec, s ktorou sa musel vyrovnať, bola strata kontaktu, dotyku s ľuďmi. Svojho syna, ktorý bol v čase úrazu ešte maličký, odvtedy nikdy neobjal. Reeve však mal dobrú rodinu, ktorá objímala jeho - manželka Dana spolu s ním spravovala nadáciu a bola mu nablízku až do jeho skonu.
Reeve s manželkou Danou v roku 1993. Práve vďaka nej prekonal depresívne obdobie krátko po úraze, keď premýšľal o samovražde. Vo svojej knihe Nič nie je nemožné: postrehy o novom živote, Reeve napísal: "Dnes, sedem rokov po nehode a v roku svojich 50. narodenín, si spomínam s takmer nepopísateľnou vďačnosťou na chvíľu, keď si Dana kľakla pri mojej posteli a povedala : Si to stále ty a ja ťa milujem."
Už pred úrazom prejavoval Reeve záujem o politiku a dodržiavanie ľudských práv vo svete. Po úraze a rehabilitácii preto neprekvapilo, keď začal pomáhať ochrnutým ľuďom. Rok po úraze sa zúčastnil na sneme Demokratickej strany v Chicagu a odvtedy ho bolo niekoľkokrát vidieť aj v Kongrese. Amerických politikov sa snažil presvedčiť, aby vedcom umožnili výskum kmeňových buniek. Veril, že práve to pomôže ľuďom na vozíčku.
Reeve s manželkou Danou v roku 2003.
