Prvými baníkmi - prospektormi na území, kde leží dnešná Banská Štiavnica, boli Kelti, ktorí v 3. - 2. storočí pred naším letopočtom ryžovali zlato z prítokov Ipľa a Hrona. Postupovali proti toku riek a potokov a dostali sa až k miestam, kde rudné žily vystupovali na povrch. Razili aj krátke štôlne a šachty.
Ani Slovania sa nedostali pod zem veľmi hlboko. V druhej polovici 12. storočia pozval kráľ Gejza II. odborníkov z banských regiónov Saska a Tirolska. Kolonisti (ktorí nazývali dovtedajší spôsob ťažby "fuchslochmi", teda líščími norami) prevzali vedenie baní a nastala ďalšia etapa baníctva - hlbinné dobývanie. Banská Štiavnica vznikla na začiatku 13. storočia zlúčením osád Štiavnica a Baňa. V Banskej Štiavnici bol v roku 1388 založený Zväz stredoslovenských banských miest.
V 17. storočí sa Banská Štiavnica stala svetovým technologickým lídrom baníctva. Mnoho vynálezov vzniklo na pôde Banskej akadémie v období rokov 1762 - 1919. Najproduktívnejšie roky prežívala Banská Štiavnica a okolie (Hodruša, Štiavnické bane) v 18. storočí. Len v roku 1740 sa vyťažilo takmer 22 700 kilogramov striebra a vyše 600 kilogramov zlata. V tomto období odtiaľto odchádzala polovica európskej ťažby striebra a zlata. Do baní tejto klenotnice zostúpilo niekoľko cisárov, kráľov a panovníkov: cisár Ferdinand s bratom Leopoldom, rímsky kráľ Jozef II., manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský a mnohí ďalší. Dokopy sa tu vyťažilo približne 195-tisíc kilogramov zlata a 4,5 milióna kilogramov striebra.
V okolí Banskej Štiavnice sa dodnes ťaží jedine na Hodruši, kde sa tesne pred zatvorením bane našlo malé ložisko zlata. Baňa patrí súkromnej firme.
