husľovým virtuózom Petrom Michalicom. Aké miesto majú v jeho živote staré domy?

» Narodili ste sa v krásnom historickom dome v Kremnici, aj teraz bývate v starom dome - vyhľadávate takéto bývanie? Je pre vás dôležité bývať takom priestore?

Niekedy prežijete veci, ktoré vás ovplyvnia natoľko, že sa ich nechcete vzdať. Keby som nemal možnosť bývať v starom dome a vychutnať všetko, čo je s tým spojené, asi by som nebol tak veľmi zaťažený na bývanie v starých priestoroch. Vysoké stropy, väčšie dýchanie múrov... Keby som si mal vybrať medzi perfektným bytom v novostavbe, aj v tej najluxusnejšej alebo trochu problematickejším bytom v starom dome, do ktorého treba niečo investovať a všeličoho sa preto možno vzdať, dám prednosť starému domu.

» Ste teda náročný na prostredie, v ktorom bývate, ale nepotrebujete luxus, ale skôr atmosféru?

Genius loci je veľmi dôležitý. Staré domy sa totiž nenachádzajú na pustých ostrovoch, ale sú súčasťou celku, ktorý je zaujímavý historicky, esteticky, aj odtlačkami udalostí, ktoré sa v tom priestore udiali. Každý múr má do seba niečo zapísané, každý niečo vyžaruje. Obyčajne je vedľa jedného starého domu ďalší, možno ešte zaujímavejší. Najmä v minulosti bolo historickým centrám vlastné všetko iné len nie uniformita, a tá môže byť charakteristická neraz aj pre luxusné štvrte.

» Zaujíma vás aj história domu, v ktorom bývate? Poznáte ju?

Najviac viem o svojom rodnom gotickom dome v Kremnici, ktorý je dominantou mojich bývacích návykov. Nielenže som sa tam narodil, ale naša rodina ho vlastnila asi dvesto rokov. Takže mám hlbší vzťah k tomu starému - je to akési bytostné spojenie. To zrejme predurčilo moje sklony.

» Páči sa vám Bratislava, máte rád súčasnú tvár Starého Mesta?

Napriek všetkému, čo považujem za kritizovateľné, je ešte stále výsledný efekt v bratislavskom centre viac pozitívny ako negatívny. Sme navyknutí porovnávať s tým, čo sa dialo v minulosti a myslím si, že vtedy sa do Starého Mesta zasahovalo oveľa necitlivejšie. Dnes to nie je také zlé. Horšie by asi bolo pozrieť sa do útrob tých starých domov, o ktorých my chodci na ulici vieme veľmi málo. Myslím, že tam sa často môžu diať aj pamiatkárske zločiny. V mnohých sú možno veľ-mi vzácne múry, fragmenty fresiek, alebo staré trámy. A keď sa ich niekto rozhodne jednoducho odstrániť, nikto sa nemusí dozvedieť, čo tam bolo, pretože nie je všetko zmapované. Zvonku vyzerá dom krásne zreštaurovaný, ale dovnútra sa možno dali nesúrodé materiály, možno sa urobili krvavé zásahy do nosných stien aj priečok, ktoré vnútorný charakter domu vlastne drasticky zmenili. Niečo podobné ako keď vidíte nádhernú ženu, ktorá prekonala niekoľko ťažkých gynekologických operácií.

» Myslíte teda, že treba chápať starý dom ako nedeliteľný celok - neošetrovať starostlivo iba jeho škrupinku, ale aj vnútrajšok stavby?

Pod pojmom dom často vidíme iba jeho fasádu. A to je neraz naša chyba aj pri pohľade na ľudí.

» Hovorí sa, že fasáda je obrazom človeka, ktorému dom patrí. Súhlasíte?

Toto v minulosti fungovalo, a práve preto sa mnohé románske či gotické budovy v priebehu storočí zmenili na nepoznanie. Každých sto rokov menili fasády, najmä ak stáli na hlavných námestiach či uliciach.

» Stáva sa, že majitelia historických domov natrú fasádu žiarivou farbou. Ruší vás to, alebo si myslíte, že to centrá miest rozjasní?

Ak si všimneme oblečenie ľudí gotiky a renesancie zistíme, že tam existovala veľká farebnosť. Som presvedčený, že ľudia vtedy boli tolerantnejší aj k farebnosti svojich domov. Ja by som až taký prudérny čo sa týka farieb nebol. Sú iné veci, o ktoré treba dbať. Práve puritánstvo v sedemdesiatych rokoch na Slovensku spôsobilo, že mnohé vzácne a krásne ukážky architektúry devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia zrúcali iba preto, že boli nalepené na hradby pamiatkových rezervácií. Alebo neboli štýlové. Aj v mojom rodnom dome v Kremnici boli niektoré elementy zrušené, pretože pamiatkový úrad rozhodol, že nepatria ku gotike. A tak sa napríklad stalo, že v gotickej časti domu mám dvere, ktoré nikam nevedú. Ideálne na samovraždu. Drevená balustráda a prístupové schodište vedúce z dvora k týmto dverám boli totiž zbúrané len preto, že neboli gotické. Čo všetko sa aj v iných mestách zbúralo, pretože to nebolo štýlové, nepatrilo k hradbám z 15. storočia alebo bolo o tri storočia neskôr! Keby tak boli konali architekti v Prahe, museli by zlikvidovať celú Zlatú uličku na Hradčanoch. Extrémy väčšinou pôsobia negatívne.

» Väčšina ľudí býva v činžiakoch. Poznáte nejaký, v ktorom by ste chceli alebo dokázali bývať?

Človek si vie predstaviť všeličo. Ľudia majú stále pocit, že dom alebo miesto, kde bývajú zásadne ovplyvňuje kvalitu ich života. Často je to však iba výhovorka. Ak má niekto harmonicky fungujúcu rodinu, mohol by bývať aj v drevenej búde. Viem si predstaviť, že by som veľmi dobre mohol bývať aj v paneláku. A o to viac by som sa tešil návšteve Starého Mesta.

» Dnes si ľudia stavajú niekedy domy šialených tvarov a farieb, vyšperkované vežičkami a oblúčikmi - čo si myslíte o tomto jave?

Myslím si, že istý status človeka, môže vyvolať postfeudálne pocity a vežičky patria asi k takýmto udalostiam. Ľudia majú v sebe niečo škrečkovského a sú schopní navláčiť si do bytov všeličo často aj nezmyselné. A tieto vežičky môžu byť súčasťou škrečkovania.

» A vy ste sa ako zariaďovali, keď ste začínali?

Keď som bol veľmi mladý a veľmi začínal, boli to časy hlbokého socializmu. Vtedy sme nepremýšľali o jednotlivých kusoch nábytku. Rozmýšľali sme skôr v takom kolektívnejšom rozmere - treba mať nejakú spálňu, obývačku. Ale vtedy som ani nebýval starom dome a istý nábytok sa do istého prostredia ani nehodí.

» Starožitný nábytok sa teda nehodí do paneláku?

Ak je obkolesený patričnou atmosférou, tak sa pochopiteľne dá akceptovať.

» A do starého bytu moderný?

Ak je ten starý byt koncipovaný moderne, prečo nie? Protiklady sa môžu priťahovať. Viem si to predstaviť. Veľmi starý nábytok je však fascinujúci aj v tom, že nebol vyrobený strojovo, ale ručne. Aj s drobnými nepresnosťami, ktoré tá ručná práca má a ktoré niečo hovoria aj o človeku, ktorý jednotlivé kusy vyrábal. Zážitok výrobcu sa môže zaujímavo harmonizovať so zážitkom vlastníka.

» Starý nábytok zrejme pred vami patril niekomu cudziemu. Máte rád aj ten pocit, že tá skriňa niečo zažila? Že časť jej osudu bola spojená s niekým iným?

Treba počítať aj s tým. Po tej stránke je oveľa bezpečnejšie mať starý rodinný nábytok. Človek vie, na čom je. Je to podobné ako transfúzia krvi. Na jednej strane vám to doplní krvinky a na druhej strane, ktovie čo ste do seba s tou krvou dostali. n

Peter MichalicaPeter Michalica sa narodil v Kremnici. Študoval v Bratislave u profesora Jána Skladaného, v Moskve u profesora Jurija Jankeleviča, v Bruseli u profesora André Gertlera, v Luzerne u profesora Wolfganga Schneiderhana a v Ženeve u svetoznámeho huslistu poľského pôvodu Henryka Szerynga. Koncertoval vo vyše 30 krajinách štyroch kontinentov, je laureátom viacerých medzinárodných súťaží a iných ocenení. Je profesorom husľovej hry na VŠMU v Bratislave a Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Vo svojom rodnom dome v Kremnici každoročne organizuje festival Hudba pod diamantovou klenbou.