O historické centrá našich miest sa kedysi staral štát. Dnes sú niektoré budovy v nich majetkom súkromníkov alebo rôznych inštitúcií. Na mnohých sa intenzívne pracuje, obnovujú sa. Historické budovy dostávajú nové fasády, nové okná. Náhodný okoloidúci obdivuje opravené domy. Ale kedy je vlastne starý dom opravený? Keď dostane kvalitné okná a novú, akoby podľa lineáru vytiahnutú omietku?

Nie každý dom je národná kultúrna pamiatka, ale historické centrum by malo tvoriť harmonický celok. Mnohé domy však menili v priebehu storočí tvár aj farebnosť. Čo je na nich to naj-dôležitejšie, to, že vôbec existujú, alebo v akej podobe prežili? "Dôležitou súčasťou hodnôt každej národnej kultúrnej pamiatky je aj jej architektonický výraz," hovorí Viera Dvořáková z odboru výkonu štátnej správy Pamiatkového úradu SR. "Vonkajší vzhľad, farebnosť, ale aj použitie materiálov by sa mali opierať o exaktné poznanie pamiatkových hodnôt daného objektu. Aj keď dom nie je pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovej zóne alebo rezervácii, nemal by jeho vonkajší výzor narúšať hodnoty pa-miatkového územia."

A tu vzniká problém. Dnešné materiály sú na hony vzdialené tým, z ktorých sa stavalo v minulosti. Nové technológie tiež ponúkajú obrovskú škálu možností. Niekedy je ťažko určiť, ktorá podoba stavby je optimálna a his-torické riešenie často nekorešponduje so súčasnými stavebnými normami. A vlastníci chcú budovy používať; netúžia po tom, aby im v zime ťahalo od okien na chrbát, nepotrebujú astronomické účty za kúrenie.

Napríklad okná...

"Barokové okná mali subtílnejšie rámy ako sú tie, do ktorých sa dnes osadzujú izolačné dvojsklá," vysvet-ľuje Viera Dvořáková. "Subtílne dobové okenné rámy ťažké izolačné dvojsklo neunesú. A to je problém.

Je to nielen otázka peňazí, ale aj zachovania a rešpektovania celospoločenských hodnôt vo vzťahu k hodnotovému rebríčku dnešného vlastníka budovy."

Ak je budova pamiatkou a pre pamiatkárov je prioritou architektonický výraz fasády, v určitých situáciách sa dá hľadať kompromisné riešenie, pričom vzhľad fasády zostane zachovaný, zvonku sa nasadia pôvodné dobové okná a dovnútra si dá vlastník urobiť nové, izolačné. "Je to kompromis," hovorí Viera Dvořáková.

Správny režim vetrania v interiéri historickej budovy má viacero dôvodov, jedným z nich je aj primeraná mikroklíma v interiéri, inak sa môžu zničiť napríklad nástenné maľby.

Z hľadiska dnešného komfortu je izolačné dvojsklo bežnou normou, zateplenie obvodových múrov budov sa robí už takmer všade, ale v historickom dome to nesedí. Na druhej strane investor - majiteľ dáva do rekonštrukcie vlastné peniaze a logicky ju chce aj využívať. A tak sa hľadá riešenie, ktoré nemusí byť vždy len na rozhraní pohodlia a historickej hodnoty.

Alebo také omietky: kedysi sa používali mäkké, vápenné. Nátery soklov vápenným náterom sa obnovovali každý rok. Ale to, čo bolo kedysi lacné a jednoduché, dnes je finančne náročné a komplikované. Komu sa dnes chce piplať s natieraním domu každý rok? Komu sa dnes chce ručne hladiť omietku tak, aby obopínala múry v jemných mäkkých krivkách?

"My vidíme krásu v rozihranom povrchu a nie v ostrých hranách a pravých uhloch, ale nový majiteľ chce mať často všetko nové a perfektné, podľa dnešných zvyklostí," pokračuje Viera Dvořáková. "Málokedy ocení staré zo-šliapané schody. Na jednej strane týchto ľudí chápem, ale pri stavebnom riešení podľa dnešných noriem sa nedá vždy hovoriť o zachovaní autentických hodnôt pamiatky," hovorí Viera Dvořáková. "Či je dobré to, čo robíme? Na to odpovedia možno ďalšie generácie."

Pri pamiatkach je dôležitý nielen materiál a prevedenie, ale aj farba

a štruktúra omietky. Ak ide o chránený objekt, pamiatkový výskum dá odpoveď na to, ktorá je posledná dôležitá vrstva na budove. A to je smerodajné. Obdobie, do ktorého vrstva patrí, rozhoduje aj o farebnosti. Nový majiteľ alebo investor by mal pri rekonštrukcii budovy rešpektovať farbu aj štruktúru materiálu, ktorý chce použiť na úpravu fasády.

Nie je to iba tvrdohlavosť pamiatkárov. "Vieme aké vlastnosti by mal mať materiál," hovorí Viera Dvořáková. "Musí dýchať, nesmie byť tvrdý, cementový. Je to preto, že staršie omietkové vrstvy aj spojivá boli až do 19. storočia na báze vápna a keď sa povrch konštrukcie uzavrie nesprávnym materiálom, vznikne v murive nepriaznivý vlhkostný režim a spojivo aj múry stavby sa môžu začať rozpadávať. Určite ste zaregistrovali, že sa na začiatku 90-tych rokov šúpali z historických budov celé pásy farby - zapríčinili to práve nevyhovujúce umelé nátery navyše použité na neočistené plochy fasád."

Niekedy dokáže starý múr poškodiť aj silná cementová omietka. Lenže pracovať s materiálmi, ktoré vyhovujú dobovým požiadavkám nie je jednoduché. "Mnohí remeselníci nie sú naučení robiť s mäkkými vápenno-cementovými omietkami," pokračuje Viera Dvořáková. "Tie horšie držia na stene a tak sa stane, že ľudia stratia trpezlivosť a pridajú do omietky cement, aby bola "mastnejšia" a už je zle. Takéto prehrešky je ťažké odkontrolovať. Sanačné omietky zase treba miešať presne podľa receptúr, ale dnešní robotníci ich nie vždy poznajú. Dodržiavať postupy dokáže len šikovný a vnímavý remeselník."

V minulosti sa narobilo veľa zla nesprávnymi technológiami aj zlým prístupom. "Konkrétne v Kremnici sa urobilo veľa takých krokov," spomína Viera Dvořáková. "Niekde sa fasády domov z 19. storočia zlikvidovali v prospech prezentovania nie jasných nálezov skorších období. Je možné, že sa pritom zničili aj klasicistické detaily. Niekedy sa dokonca vypitval celý objekt, odstránili sa okná, podlahy, odtĺkli sa omietky, pretože tak to diktoval vtedajší dodávateľ ako jedna z mála stavebných firiem, ktoré vtedy robili rekonštrukcie. A keď ste potrebovali, aby na stavbu nastúpili, museli ste robiť, čo oni chceli."

Ak človek vlastní starý dom a chce ho opraviť, zásadou by vždy malo byť: prv, než sa pustí do práce, dať urobiť "diagnózu" objektu. "Je to to isté ako keď chcete liečiť človeka," hovorí Viera Dvořáková. "Aj pri dome najskôr musíte zistiť, čo mu je. Prečo vznikajú praskliny, prečo vlhne múr. A potom treba riešiť podstatu problému a nie lepiť záplaty. Chemické analýzy nie sú až také drahé. A metóda pokus-omyl môže byť nakoniec finančne aj časovo ešte náročnejšia." n