čitateľa zároveň.
Kľúč je v tom, ako zladiť čitateľnosť s filozofickou, alegorickou a erotickou rovinou. Autor, ktorý o sebe hovorí, že je horalom zo severného Talianska a nerád vystupuje na verejnosti, na to využil svoje vedomosti z histórie, teológie, filozofie, pričom sa vyhol nude a nadradenému pohľadu na obyčajného človeka.

Eco sa narodil sa 5. januára 1932 v Alessandrii. Hornatá oblasť dáva ľuďom základné črty povahy, ktoré Eco charakterizuje ako "skepticizmus a nechuť k rečneniu". Jeho starý otec bol vraj najdúch a meno Eco vymysleli úradníci - znamená čosi ako "darovaný nebesami".
Cez vojnu chcel byť mladý Eco partizánom, ale na hrdinstvá bol ešte príliš malý. Po maturite sa venoval právu, ktoré nedokončil, potom študoval filozofiu a literatúru - podľa jeho otca nepraktické veci - a roku 1954 získal doktorát filozofie. Neskôr sa stal stĺpčekárom v novinách. Oženil sa s Renatou Ramge, s ktorou má dcéru a syna.
Publikovaním sa postupne stal známym a jeho filozofické spisy mu vyniesli miesto profesora na univerzite v Bologni. Kúpil usadlosť v Rimini (bývalú jezuitskú školu), býva aj v Miláne, prednáša a veľa cestuje.
Ecove prednášky o semiológii priťahujú odborníkov, študentov aj snobov či pozorovateľov, ktorí chcú len byť pritom. Známou je jeho dišputa na diaľku s Richardom Rortym, Jonathanom Cullerom a Christinou Brooke-Roseovou, ktorí nezávisle prednášali na univerzite v Cambridge. Na podnet amerického filantropa profesora Tannera vznikla z ich a Ecových prednášok kniha - predmetom diskusií je všetko, čo má vzťah k ľudským hodnotám a hodnoteniam.
Román Meno ruže, ktorý zmenil Ecov život, vydal v roku 1980. Kniha vyšla v rôznych jazykoch asi v9-miliónovom náklade. Druhý román - Foucaultovo kyvadlo - ho urobil ešte známejším, hoci úspech Mena ruže nepredstihol, podobne ako ďalšie tri Ecove beletristické práce.
Hodnotiť Ecovo dielo ako celok je predčasné, hoci hlavná časť jeho tvorby je už na svete. "Keď som čítal román profesora Eca Foucaltovo kyvadlo, mal som dojem, že autor určite satirizuje spôsob, ktorým vedci, učenci, kritici a filozofovia zmýšľajú o sebe ako o lúštiteľoch kódov odstraňujúcich z cesty všetko náhodilé, aby sa im vyjavila podstata, olupujúcich šupu javu, aby sa im vyjavila skutočnosť," povedal o Ecovi profesor Rorty poslucháčom v Cambridge. Podľa neho je Eco jedným z pragmatistov.
Najznámejším Ecovým dielom však už zrejme navždy zostane Meno ruže - aj vďaka skvelému i keď producentmi zjednodušenému filmu, ktorý podľa knihy nakrútil režisér Jean-Jacques Annaud. Román je historickou detektívkou - učenec, františkánsky mních Viliam z Baskervillu vyšetruje sériu vrážd mníchov v benediktínskom kláštore v Taliansku. Zároveň je erotickým príbehom, v ktorom sprievodca učenca, mladý novic a rozprávač Adson zažíva vzťah s tuláčkou, žijúcou pod múrmi kláštora. A v neposlednom rade je filozofickým dielom o poznaní, ktorému chce zabrániť mních Jorge.
Kláštor v 14. storočí žije vnútorným životom, kde majú k sebe blízko veda, mágia, nenávisť, láska, tmárstvo aj poznanie. Do deja kruto zasiahne všemocná inkvizícia a smrť prichádza ako trest za všetko iné ako je priemer - za krásu aj šerednosť, za odvahu aj naivitu. Príbeh sa vinie okolo Aristotelovej knihy s otrávenými stránkami, ktorá hovorí o smiechu ako o oslobodení. Toto posolstvo Aristotela, pre kresťanov uznávanej autority, však nemá nikto poznať a kniha je zničená.
Meno ruže je názov diela a aj posolstva mladosti a krásy. Je to aj výzva pre svet, aby nebránil tomu, čomu sa zabrániť nedá - láske a smiechu.

Autor: ds