Svet motorov ma vždy fascinoval. Niežeby mi nedali spávať dezény pneumatík, typy vstrekovacích systémov alebo stádo koní v motore, to zas nie. Priťahovali ma skôr muži, ktorí tie motory hýčkali alebo ničili. Všetci tí šoféri, mechanici a pretekári mi pripadali ako odvážni rytieri. Skrotili si dvanásťhlavého draka a on ich na slovo poslúchal.
Môj prvý objav bol Kamil. Uviazol za mnou v kolóne pri dopravnej zápche. Modrá Felícia. Bola už riadne ojazdená a mala ošúchaný lak na dverách. Všimla som si ho, lebo neustále trúbil a netrpezlivo vytáčal motor do ohlušujúceho náreku. Odvážny rozhnevaný muž v starej šunke. Tak som ho videla. Bolo to také vzrušujúce! Keď vystúpil z auta, aby mi vynadal, nemohla som odolať. Dohodli sme si rande. Ale keď prekročil vzdušnú hranicu 5 metrov od svojho auta, vykľul sa z neho nesmelý suchár, ktorý nevedel vykoktať ani jednu súvislú vetu. Chcela som sa dať strhnúť vírom jeho temperamentu, ale nakoniec som strhla len list s jeho číslom v mojom diári.
To Emil bol iný prípad. Oškrela som mu nárazník na jeho Peugeote, mal dôvod vyliať na mňa celú fekálnu časť svojho slovníka. No on ma prekvapil. Nielenže ma neposlal tam, kam sa oškierači nárazníkov posielajú, ale neposlal ma ani do rúk spravodlivosti. Navrhol, aby sme si to vyriešili súkromne. Riešili sme to večer pri koňaku a on mi dlho a dôsledne vysvetľoval, aká dôležitá je kultivovaná komunikácia medzi ľuďmi. No, neriešili sme to pri jednom koňaku, ani nie raz... Po mesiaci mi bolo jasné, že prejavy o interpersonálnej komunikácii prezentuje preto, aby sa nikto ku komunikácii
s ním nedostal. Skrátka - nepustil ma k slovu. Mala som taký pocit, že kvôli nesmiernemu obdivu k svojej osobe nepočul ani moje "zbohom!"
Petra som si stopla, keď som išla z výletu. Jeho bravúrnu jazdu Landroverom som si mohla vychutnať v priamom prenose. S košeľou rozhalenou až po brucho a v roztrhaných džínsoch vyzeral akoby utiekol z trasy Paríž - Dakar. Zručne narábal volantom a s rýchlostnou pákou sa maznal. Vyžaroval z neho pokoj a rozvaha. Kto mohol vedieť, že keď ho vylákam medzi kríčky, chytí ho srdcová arytmia kombinovaná s agarofóbiou?
Svet motorov ma ani po týchto zážitkoch neprestal fascinovať, to nie. Len som začala tušiť, že môj mužský ideál je kompletný len v páre. So svojím autom. Vyzerá to tak, že muž vo chvíli, keď si sadne za volant, za-púšťa do neho neviditeľné chápadlá a začne s ním tvoriť jednoliaty organizmus. Organizmus žijúci vlastným životom. Ako bude vyzerať muž odtrhnutý od tohto organizmu? Bolo to pre mňa takou záhadou, ako správanie pacientov po lobotómii. Pomaly som strácala nádej, že k tejto záhade nájdem kľúč.
Zachránil ma Bohuš. Prisadol si ku mne v motoreste, kde som si čítala Dom a záhrada. Paralyzujúcim hlasom mi povedal: "Ja nepotrebujem dom, môj dom je moje auto..." Vtedy som to pochopila. Toto je moja cesta! Nepretržitá extáza v rytme desiatich kolies a vo výparoch nafty. Konečne! Konečne nemusím zisťovať, aké divy sa s mojou láskou dejú za dverami kabíny. Pretože za dverami kabíny sa nič diať nebude! Celý náš život bude prebiehať v aute. Odvtedy tvoríme nerozlučnú trojku. Ja, Bohuš a jeho kamión. Nehneme sa od seba ani na pár krokov. Pre istotu. Guliana
