čo, Karel Zima, Karel Hála a ďalší. Premiéra v SR: 7. októbra
Ktosi nazval tento film "trápnou bakalárskou historkou". Nie je to pravda. Non plus ultras totiž neobsahuje žiadny nosný príbeh. A vlastne dohromady ani žiadne vedľajšie. Vládne tu priam zúfalá bezpríbehovosť. Nie že by nebolo o čom. Práve naopak: film je priam rozšafne plný skvelých situácií, z ktorých by sa mohli odvinúť desiatky silných príbehov. Lenže neodvinú sa. Niet tu ani vtipných poínt či moralizujúcich ponaučení.
Tvorcovia tvrdia, že je to zámer, ale možno len zakrývajú svoju rozprávačskú neschopnosť. A pritom dokážu výstižne adaptovať situácie odpozorované zo skutočného života, obdariť postavy prekvapujúcou mnohovrstevnatosťou i tam, kde by si komediálny žáner vyžadoval skôr štylizované figúrky či karikatúry. Postavy aj ich herecké stvárnenie sú najsilnejšou stránkou celého diela.
Chvíľami to vyzerá, akoby autori zámerne bojovali proti príbehu, gagu, pointe - aj tam, kde si na ne film nevdojak pripraví pôdu. Stredobodom sa mal stať pobyt dvoch londýnskych fanúšikov, ktorých do Prahy ako vzácnych hostí pozvali ortodoxní fanúšikovia Sparty. Angličanov však zaujímajú len pivo a výtržnosti. Ich odlišnosť ani skutočnosť, že hostitelia im vôbec nerozumejú, sa nestala zdrojom napätia či humorných situácií, ale práve naopak, bez vzájomnej komunikácie niet príbehu. Nie je o čom rozprávať.
Zajakavý prostáčik Pejsek (Karel Zima) je napríklad šokovaný homosexualitou hosťujúcich Britov, ale nikto z partičky predtým (ani potom) žiadnym spôsobom neprejaví homofóbiu. Zakríknutý intelektuál Tyčka (Vladimír Dlouhý) zbalí dievča, do ktorého sa zaľúbil vodca party Bejčák (David Novotný), na koncert operných árií, hoci o hudobných preferenciách fanúšikov nepadne ani slovo. Antagonizmus medzi Bejčákom a Tyčkom po celý čas až do tohto momentu tiež nie je naznačený. Rasizmus, xenofóbia, intolerancia akoby vo svete sparťanských ultras vôbec neexistovali.
Autor námetu a debutujúci režisér Jakub Sluka sám seba označuje ako oddaného fanúšika pražskej Sparty. Fanúšikovia sú v jeho podaní obyčajní chlapci, aj keď s vyholenými hlavami a potetovaní. Nie sú vtipní ani smiešni. Pokus o zhovievavý chápavý pohľad a vykreslenie sympatií obral film o to najpodstatnejšie: o motív.
Po remeselnej stránke Slukovi niet čo vyčítať. Chyba je v prístupe, v optike. Vo filme o futbalových fanúšikoch chýba šport, ba nie sú tu ani citovo vypäté akčné scény bitiek či výtržností. Alebo sú, no aranžované, nasnímané a zostrihané tak, že im úplne chýba atraktívnosť, dynamika, o strhujúcosti ani nehovoriac. Najsilnejšou sa tak stáva vedľajšia línia vytopeného strýca Pepu z Moravy (Jiří Lábus). Jeho beznádejná malosť, slabosť a tápanie v bludnom kruhu života, zdôraznené nečakaným stretnutím s podobne postihnutým hostinským Lojzom (Oldřich Kaiser) je mrazivo výstižným portrétom nášho súčasníka. Tým nápadnejšie z celku vytŕča, akoby sem prikvitol z iného, lepšieho filmu.
Non plus ultras je výsledkom tridsaťmiliónovej investície a troch rokov prác. Jeho najväčšou kvalitou však je, že trvá iba osemdesiatsedem minút.
