e, kde sa nám ju tesne po príchode podarilo zastihnúť.

Dávno ste nevyzerali taká spokojná. Je pre vás ďalšie zlato takou veľkou vzpruhou?

Veľmi ma potešilo. Nielen pre výsledok, ale i pocit, aký som vo vode mala. Opäť som mala z plávania radosť. Je to aj satisfakcia za nevydarenú olympiádu v Aténach.

V cieli ste najprv prijali gratuláciu od Jenny Thompsonovej a potom ste si niečo šuškali s Rachel Komisarzovou. Čo to bolo?

Pre Jenny to boli posledné preteky v bohatej kariére a ja som s Rachel len prehodila, že my to tu ešte chvíľu potiahneme.

Báli ste sa niekoho pred finále?

Ani nie. Obe najväčšie rivalky (Thompsonovú v tretej, Komisarzovú v piatej - pozn. red.) som mala vedľa seba. Mohla som si v pohode kontrolovať preteky a aj sa mi to bez problémov podarilo. Bolo to také uvoľnené.

Aké boli prvé chvíle po ďalšom triumfe?

Krásne. Navyše som bola zvedavá, ako detičky, ktoré tu spievajú každému víťazovi hymnu, zvládnu tú slovenskú. Niektoré vedeli viac slov, iné menej, ale prvú slohu ako-tak odspievali. Tú druhú ich už nikto nenaučil. Aj tak to bolo milé.

Pred šampionátom ste však veľmi o víťazstvách hovoriť nechceli?

Nevedela som, kto všetko na šampionát príde. A nevyplatí sa dopredu tvrdiť, že vyhrám. Na Slovensku vám to, ak neuspejete, potom každý vyhadzuje na oči. V Amerike je to iné. Tam ste hviezda, aj keď doplávate na desiatom mieste. Jednoducho, iná mentalita.

Čo ďalej. Dáte si prestávku?

Pokračujem hneď v tréningu. Len ho prispôsobím svojim potrebám. Európsky šampionát vo Viedni je už o dva mesiace. Potrvá o deň menej než majstrovstvá sveta, takže možno program v porovnaní s Indianapolisom trochu pozmením. Neviem, musím si to ešte premyslieť.