Je ťažké byť potomkom slávnych rodičov a vystúpiť z ich tieňa. Dorota Nvotová sa o to pokúsila už pred dvoma rokmi, keď sa vydala za punkového hudobníka Whiskyho, založila s ním a jeho priateľmi skupinu Overground a vydali album. Teraz prichádza s debutovou sólovou nahrávkou.

Nosiť známe priezvisko má svoje výhody. Len málokomu krátko po dvadsiatke sa stáva, že si môže vydať album s vlastnou hudbou i textami. Vydavateľ si len občas môže dovoliť zariskovať so začínajúcimi hudobníkmi. Dcéra hudobníka Jara Filipa, ktorá vyrastala v rodine režiséra Juraja Nvotu a herečky Anny Šiškovej, však našťastie zdedila dosť talentu na to, aby ste nahrávku nesúcu jej meno boli schopní dopočúvať do konca.

Nvotová vie hrať slušne na klavíri, má zaujímavý tmavší hlas, ktorý používa príjemne ledabolo a občas jej skladby evokujú Filipovu tvorbu (Tuším, Cigareta, Nikdy viac). Na svoj vek pôsobí veľmi vyzreto, s minimom štylizácie. Veci výrazne pomáha aj väčšina z hudobných hostí, ktorí ju sprevádzajú. To sa týka najmä známych postáv z bratislavskej punkovej scény, ale i účasti Mariána Vargu v úvodnej skladbe Búrka. Táto pokojne plynúca skladba je jedným z vrcholov celého albumu. Trochu prekvapivo mladej hudobníčke najlepšie sedia práve melódie v pomalších tempách, ktorých tu nájdete ešte niekoľko.

Mať dvadsaťdva a písať si zároveň všetku hudbu aj texty je však dosť riskantné. Nahrávke by nepochybne pomohol tvorivejší producent (napríklad Oskar Rózsa), ktorý by zabránil občas prepchatým aranžmánom a nedotiahnutým nápadom. Najmä bez patetického zvuku sláčikov a niektorých saxofónových partov by mnohé pesničky vyzneli omnoho lepšie a poslucháč by možno zostal ušetrený aj rozpačitých veršov typu: "Nevravte mi nič! /Musí to vyjsť zo mňa/ A neohne ma bič/ upletený z hovna!"

Zo šestnástich skladieb mohlo byť pokojne desať, nepochopiteľne pôsobí najmä zaradenie troch bonusov z platne Overground, ktorá vyšla pred dvoma rokmi. To je však už hlavne chyba vydavateľa, ktorý Nvotovej nepomohol ani tým, že nechal vytlačiť texty v booklete s množstvom jazykových skvostov typu "ujúkanie a vískanie", "zlomená napoli" alebo "zavíjať na mesiac".

Väčšina hudobníkov na svoj debutový autorský album čaká dlhšie než Nvotová. Ak zostaneme pri rodine, Jaro Filip najskôr dlhé roky hrával s Dežom Ursinym a robil množstvo najrôznejšej hudby. Prvé platne (s Lasicom a Satinským) nahral po tridsiatke a skutočne prvý album pod svojím menom vydal, až keď mu ťahalo na päťdesiat rokov. Odvaha, aj talent sa cenia, ale byť ovplyvnený len sám sebou nie je ktoviečo.