Slávnostných prijatí si športovci užili dosť za každej vlády, ale vo vzťahu štátu k športu sa toho veľa nezmenilo.
FOTO TASR - ŠTEFAN PUŠKÁŠ
"O svojom plate radšej nebudem hovoriť, aby som sa nemusel hanbiť," povedal predčasom v jednom z rozhovorov dvojnásobný bronzový medailista strelec Jozef Gönci. Nám ho prezradil: 20-tisíc čistého. "Nasčítane za frčky a odslúžené roky má zhruba dvadsaťpäť," potvrdil Ľubomír Roško, jeho šéf v armádnom stredisku Dukla Banská Bystrica.
Gönci je síce pôvodom Košičan a strieľa za Banskú Bystricu, ale žije a trénuje v hlavnom meste. V Bratislavskom kraji priemerná mzda prekračuje 22-tisíc.
Svetové výkony, slovenské platy
Strelec, ktorý už desaťročie patrí do svetovej špičky, vypálil po olympiáde do útoku. Nepozdáva sa mu, že za svetové výkony sú na Slovensku domáce platy. "Nesmie to ostať tak, ako to je. Nejde len o mňa," pripomína.
"Porozumel som Gönciho vyhláseniam - bolo dobré, že odzneli," myslí si šéf Slovenského olympijského výboru František Chmelár. Zopár desiatok hokejistov, zopár futbalistov, ktorí hrajú v cudzine, zopár tenistov a okrem nich už len výnimky, vyratúva olympijský šéf tých športovcov, ktorí si môžu počas kariéry zarobiť na život po nej. "Všetkým ostatným stačia ich zárobky nanajvýš na trochu lepší život dnes," tvrdí. "To, čo žije špičkový športovec, však nie je bežný život."
Aj preto členom toptímu pred aténskou olympiádou 16 mesiacov vyplácali štipendium vo výške 7000 korún, určené predovšetkým na povolené podporné prostriedky.
Chmelár si myslí, že ak chceme motivovať mladých do ťažkej prípravy na kariéru aj v iných športoch, nestačí argumentovať len tým, že športovať je pekné a zdravé a že sa dostanú na olympiádu. "Treba stimulovať aj sociálnym zabezpečením počas, a najmä po skončení kariéry," vraví. "Je na štáte, aby zvážil, či chce špičkovú športovú reprezentáciu a v akom rozsahu. A ak áno, tak musí pre tých odhadom maximálne tristo najlepších urobiť čosi navyše aj s rizikom, že niektoré skupiny obyvateľstva to budú pokladať za precedens."
S almužnou na piedestál
Všade je šport odkázaný na štát. U nás o to väčšmi, že úspešné olympijské odvetvia slovenského športu nie sú sponzormi vyhľadávaným objektom. Štátne sú vlastne aj všetky vrcholové strediská, každé patrí pod jedno z troch ministerstiev.
"Mzdy špičkových športovcov sú poddimenzované, nezohľadňujú to, čo donášajú pre spoločnosť," tvrdí Marián Kukumberg, riaditeľ Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR. Armádny kolega Roško sa s ním zhoduje: "Moravcová stavia dom a Gönci má dva byty, takže športové hviezdy neživoria. Ale ak olympijský víťaz zarába 25-tisíc korún, toľko, ako priemerný manažér, tak to nemôže byť v poriadku."
Roško hovoril o vodnom slalomárovi Michalovi Martikánovi. Bezmála toľko, čo on, už má aj Elena Kaliská. Ale iba od nedávneho olympijského triumfu. Aj predtým však zo skromnosti bočila od debát o financiách: "Nie je to bohviečo, čo dostávam, ale ja sa na peniaze nepozerám."
Existovali však aj výkričnejšie prípady. Džudista Jozef Krnáč, čerstvý strieborný medailista, až do aténskej olympiády poberal almužnu, len o trochu viac ako je minimálna mzda 8500 korún. "Najnižší nástupný plat učiteľa je desaťtisíc a čoskoro bude o 1600 korún vyšší," ilustruje šéf slovenskej misie na OH 2004 Vladimír Miller, v civile riaditeľ športového gymnázia.
Mzdy brzdí balík
"Krnáčov plat je dnes už 20-tisíc a v návrhu na všeobecné zvýšenie, ktorý som si pripravil, mám pri jeho mene 36 000," odkrýva karty Miroslav Haviar, šéf Národného športového centra, do ktorého nedávno včlenili i Centrum akademického športu Ministerstva školstva SR. "Ale to príde do úvahy iba v prípade, že budúci rok dostaneme väčší balík peňazí. Tento rok, keď sa vo verejnej službe zaviedli zmluvné mzdy, sme nedostali navyše ani korunu."
"Donedávna sme nevedeli s platmi pohnúť," potvrdzuje šéf strediska rezortu vnútra. "Teraz ich už môžeme dvíhať. Musíme sa však vtesnať do mzdového balíka, ktorý sa vyratúva z priemeru v štátnej správe. V ňom je zarátaný aj plat upratovačiek. My však máme len najlepších športovcov i trénerov. Ak im má stredisko poskytovať komplexný a špičkový servis, a to je jeho úloha, musia v ňom pracovať špecialisti. Ale nevieme udržať trebárs zdravotnícky vzdelaného fyzioterapeuta. Kto vybehne do Rakúska pomasírovať staré babky, zarobí viac, ako ten, kto sa nadrie na tele olympijského víťaza."
Osobitný dôchodok za zlato
Na prelomenie tohto problému bude podľa Kukumberga treba politické rozhodnutie. Aj niektorých iných.
Legislatívny zámer zákona o športe obsahuje návrh, aby zisk zlatej medaily na olympijských a paralympijských hrách "zakladal právo na osobitný dôchodok po dovŕšení päťdesiateho roku veku športovca" vo výške dvojnásobku aktuálnej minimálnej mzdy. Podobnú vymoženosť majú napríklad v Maďarsku.
Športu zatiaľ vládne kabinety skôr ubližovali, než pomáhali. Seriózne sa ním nezaoberal ani jeden. Aj dnešná vláda jeho reformu doteraz odkladala. "Nastáva jej čas," vyhlásil premiér Mikuláš Dzurinda pred desiatimi dňami.
"Z rozhovorov s olympionikmi viem aj o probléme ich ohodnotenia, budeme ho v rámci reformy riešiť," sľúbil.
Koľko by si zaslúžili? Stotisíc?
V Čechách dostáva každý olympijský medailista minimálne dvojnásobok priemerného platu. Na Slovensku zatiaľ iba dvojnásobní olympijskí šampióni vo vodnom slalome Hochschornerovci a členovia hviezdneho komárňanského štvorkajaku. Aj to len posledné štyri mesiace, pripomína športový šéf rezortu vnútra.
"Medailisti by si zaslúžili zarábať stotisíc korún," myslí si riaditeľ Národného športového centra Miroslav Haviar. "Niektorí ich spolu so sponzorskými peniazmi aj majú, ale sú medzi nimi obrovské rozdiely."
"Šport nie je pupok sveta ani spoločnosti," upozorňuje Kukumberg. "Musíme vnímať realitu dňa a nájsť rozumný kompromis."
Jozef Gönci navrhuje systémovú zmenu vo financovaní vrcholového športu, jeho kritika je teda adresovaná najvyšším predstaviteľom štátu. FOTO TASR - RADOVAN STOKLASA
Džudista Jozef Krnáč až do aténskej olympiády poberal len o trochu viac, ako je minimálna mzda. FOTO TASR - RADOVAN STOKLASA
