S mojou priateľkou sme chodili a vlastne žili dva roky. Bola to vášnivá, veľká láska, ale aj tak sa problémy hromadili. Keďže krízy sme nevedeli zvládať, bolestivo sme sa rozišli. Ťahalo nás to však k sebe, a tak sme po troch mesiacoch začali spolu zasa chodiť - a opäť sme prežívali krásne chvíle. Dokonca sa stalo to, po čom som túžil - priateľka otehotnela, veľmi sme sa tešili, vyberali meno pre naše dieťa, plánovali budúcnosť. Prihodila sa však hrozná vec - priateľka na služobnej ceste spontánne potratila. Keď sa vrátila, bola ako vymenená. Spočiatku bola síce kamarátska, ale držala si ma od tela a onedlho mi povedala, že sa to medzi nami skončilo. A dozvedel som sa, že s niekým chodí. Veľmi sa pre to trápim a stále rozmýšľam nad tým, čo mohlo spôsobiť takúto zmenu. Bol náš vzťah neperspektívny a v tom jednom období nás držalo pokope len dieťa? Alebo tú zmenu vyvolal potrat? Teraz nekomunikujeme, myslíte si, že mám ešte šancu? Mám jej zavolať, alebo sa radšej snažiť na všetko zabudnúť? To mi však nejde. Anton (28 rokov)
Milý Anton,
skúšam porozumieť vášmu príbehu, vašim otázkam a hľadám odpovede, východiská, možné cesty von zo začarovaného kruhu vašich pochybností, smútku a trápenia.
Píšete: "Veľmi sa preto trápim a stále rozmýšľam nad tým, čo mohlo spôsobiť takúto zmenu.".
Pravdepodobne predpokladáte, že dokážete svojím uvažovaním nájsť odpoveď na otázku, prečo došlo k zmene v správaní vašej priateľky. Je to však otázka pre priateľku. Ona sa rozhodla pre zmenu, a preto vám iba ona môže povedať svoje dôvody, prečo ukončila svoj vzťah k vám. Ak chcete poznať odpoveď na svoju otázku, tak sa s priateľkou o tom, čomu nerozumiete v jej správaní, porozprávajte.
Možno sa vám po rozhovore s ňou uľaví, ale počítajte aj s tým, že vaše trápenie bude možno pokračovať. Trápenia vás totiž nikto nezbaví, iba vy sám, a to vtedy, ak necháte od seba odísť myšlienky, ktoré trápenie vyvolávajú.
Nepíšete nič o tom, prečo potrebujete poznať dôvody zmeny jej správania. Na čo vám tá informácia bude slúžiť? Ako zmierni vaše utrpenie? Je to snáď preto, že chcete mať istotu, že jej rozhodnutie je definitívne a už nič pre záchranu vzťahu nemôžete urobiť? Alebo máte obavy, či ste neurobili chyby? Máte pocit viny? Chcete sa dozvedieť niečo o sebe? A možno jej chcete porozprávať o svojej bolesti, o svojom trápení z jej odchodu. A keď bude vedieť, že trpíte, tak potom čo? Očakávate, že svoje rozhodnutie zmení?
Anton, podľa mňa je dôležité, aby ste si v tomto urobili jasno. Aby ste rozumeli svojim vlastným dôvodom, prečo sa chcete s priateľkou rozprávať.
Kladiete si aj ďalšiu otázku a súčasne v nej naznačujete aj odpoveď: "Bol náš vzťah neperspektívny a v tom jednom období nás držalo pokope len dieťa?"
Zdá sa mi, že vaša otázka vznikla z vašej pochybnosti o kvalite vášho vzťahu a jeho dôsledku - "nenaplánovaného" tehotenstva. Iste by sa našlo dosť dôvodov domnievať sa, že vás v tom čase držala pokope vaša radosť z očakávania dieťaťa. Ale bola to možno aj "radosť" z toho, že je rozhodnuté, že dieťa je riešením vašich nahromadených problémov, že je východiskom z krízy a že sa všetko vyrieši za pochodu.
Vašu otázku vnímam aj tak, že nemáte dostatok argumentov pre to, aby ste si boli istý jednoznačnou odpoveďou. Napriek tomu si myslím, že z veľkej časti si dokážete odpovedať na túto otázku aj sám. Skúste si urobiť bilanciu vzťahu, urobte si "zoznam argumentov pre a proti", pomenujte si priaznivé faktory, ktoré viedli k tomu, že ste sa pri priateľke cítili spokojný, ktoré podporovali vo vás dôveru v budúcnosť vášho vzťahu. A rovnako si pomenujte faktory, pre ktoré by ste nechceli zostať v trvalom vzťahu s priateľkou a budúcou matkou vašich detí. Aká je vaša bilancia? Vidíte sám pre seba v tomto vzťahu perspektívu?
Uvažujete ďalej a kladiete si otázku: "Alebo tú zmenu vyvolal potrat?"
Aj na túto otázku vám môže dať odpoveď iba priateľka. Ja vám môžem ponúknuť iba svoje domnienky. Myslím si, že potrat mohol urýchliť rozhodnutie vašej priateľky rozísť sa s vami, a to z rôznych dôvodov. Je možné, že sa necítila spokojná s tým, ako sa váš vzťah vyvíja. Je možné, že sa necítila pripravená na dlhodobý partnerský vzťah, na materstvo, na rolu matky, manželky. Je možné, že si v mnohých veciach nebola istá, a nedokázala s vami o svojich pochybnostiach hovoriť tak, aby ste jej rozumeli a neodsúdili ju.
Keď bolo dieťa na ceste, pravdepodobne ste sa venovali viac radosti z očakávania ako rozhovorom o tom, z čoho máte obavy, čo sa vám vo vzťahu nepáči, čo vás neuspokojuje. Je možné, že tých nevyslovených obáv bolo na strane partnerky viac, a keď došlo k potratu, rýchlo zo vzťahu odišla, aby sa nemusela vracať k starým problémom, k vlastným obavám a strachom.
Konštatujete: "Teraz nekomunikujeme" a pýtate sa: "Myslíte si, že mám ešte šancu?"
Nuž Anton, ak nekomunikujete, máte málo šancí položiť jej otázky, na ktoré si neviete odpovedať, máte malo šancí rozprávať jej o svojich pochybnostiach, túžbach, očakávaniach.
Takže šanca je, ak chcete komunikovať vy a ak bude chcieť komunikovať vaša priateľka. Šanca je, ak budete obaja trpezliví a ochotní načúvať jeden druhému. Šanca je, ak dáte svojmu rozhodovaniu a vašim rozhovorom toľko času, koľko bude treba, aby ste si boli istí, že chcete/nechcete spolu žiť.
V závere píšete: "Mám jej zavolať, alebo sa radšej snažiť na všetko zabudnúť? To mi však nejde".
Milý Anton, chcete sa s priateľkou stretnúť a porozprávať sa s ňou? Ak áno, potom jej zavolajte a dohodnite si stretnutie v prostredí, kde si budete môcť v pokoji vyjadriť to, čo k sebe cítite.
Ak ste si istý v tom, že nechcete vo vzťahu pokračovať, potom nevolajte a prejdite do "režimu" postupného zabúdania. Je však pravdou, že na časť života, ktorá trvala viac než dva roky, sa nedá okamžite zabudnúť. A preto počítajte s tým, že zabúdanie bude trvať istý čas, spomienky sa budú vracať a budú prinášať so sebou pocity radosti i bolesti, a tie musíte prežiť, či chcete, alebo nie. Nedá sa pred nimi uniknúť.
