Saganová vo svojom zelenom jaguári. Jazdila rýchlo, väčšinou bosá. S týmto autom, ktoré si kúpila z peňazí, čo dostala za svoj prvý román, sa skoro zabila, keď mala dvadsať rokov.
Istý smútok vanul aj v reportáži z kníhkupectva v malom mestečku Seuzac, kde Fran,coise Saganová trávila letá a kde bývala posledné mesiace. Jeho štatistiky nie sú veľmi priaznivé. Spisovateľka ho navštevovala často a často si v ňom kupovala knihy. Ale jej romány medzi predávané knihy nepatrili. Už niekoľko rokov.
Už niekoľko rokov sa francúzski novinári zaoberali aj úvahami, či by sa zmenil jej život, keby jej literatúre prisúdila kritika i verejnosť väčší obdiv a úctu. Ktovie. Zdalo sa, že nikdy nič nepovažovala za dôležité, len to, aby nepremárnila čas.
Saganová nikdy nezískala žiadnu prestížnu literárnu cenu. Už od devätnástich rokov však bola slávna. Viac ako jej knihy to však spôsobili jej názory a odvaha robiť to, čo je prirodzené - vtedy, keď to evidentné nie je. Stala sa a zostala mýtom, všetci v nej videli zosobnenie moderného Francúzska a Francúzska v pohybe. Prispela k zmene postavenia žien v spoločnosti, podobne ako Brigitte Bardotová - len trochu inak - symbolizovala uvoľnenie mravov a sexuálnu revolúciu.
Sama tvrdila, že rodičia (patrili k dobre postavenej buržoázii) jej dovolili robiť si, čo chce. Nesmela však doma odvrávať a k stolu si musela sadať s umytými rukami. Čítala už ako trojročná a prózu písala ako dvanásťročná. Štrnásťročná objavila Camusa, šestnásťročná Rimbauda. V rovnakom veku už aj provokovala. Na kláštornom gymnáziu zarecitovala Prévertovu báseň - Otče náš, ktorý si na nebesiach, zostaň tam... a musela odísť.
Prvý román priniesla nuda
"O tom, že budem spisovateľkou, som začala snívať hneď, ako som sa naučila čítať. V tom som určite nebola ničím originálna. Po maturite som sa nudila. Na Sorbonne som študovala propedeutiku. Knihu Dobrý deň, smútok som začala písať po bistrách," povedala v rozhovore pre Le Monde v roku 1984, tridsať rokov po tom, čo jej prvý román (napísala ho za dva mesiace a na stroji naťukala dvoma prstami) vyšiel. Zapáčil sa vydavateľstvu Julliard, ktoré na rukopis reagovalo ako prvé. Saganovej kamarátka Katherine Pancolová si v otvorenom liste, uverejnenom v týždenníku Paris Match, spomína: "Françoise vyplnila formulár a bez pozdravu odišla, ako by bola nevychovaná. Kedy len dostanem odpoveď!, povzdychla si. Editor si dielo rýchlo prečítal, bol nadšený a hneď jej volal, aby si s ňou dohodol stretnutie na jedenástu. Domáca pani mu povedala: Slečna Saganová spí. Skúsite zavolať o druhej?"
Vo vydavateľstve boli zvedaví, či dielo čítali aj jej rodičia. "Nie. Môj otec má iné na práci a mama by mi to neschválila," povedala. Mama i otec napokon s vydaním knihy súhlasili. Ale pod podmienkou, že na nej nebude uvedené pravé meno - Quoirezová. Francoise si prelistovala Marcela Prousta a zmenila si meno podľa postavy princa Sagana.
Písala, čo chcela
V románe Dobrý deň, smútok (jeho názov si zvolila podľa jednej básne Paula Eluarda) bolo cítiť vplyv existencialistov. Jej rozprávanie, plné dezilúzií, mnohých šokovalo, zaradila sa ním k rebelom typu Jamesa Deana. Písať o neviazanej láske a vzťahoch mladých dievčat so staršími mužmi bolo v päťdesiatych rokoch nezvyčajné, respektíve neslušné.
"Dnes môžu mladé dievčatá písať, čo chcú," odvetila Saganová pohoršeným kritikom. Spisovateľ François Mauriac ju nazval šarmantným netvoríkom, a to sa u väčšiny Francúzov ujalo.
Kniha Dobrý deň, smútok sa predávala veľmi dobre - dvestotisíc kusov za prvý rok. Saganová získala Cenu kritiky (v roku 1947 ju napríklad dostal Albert Camus za Mor) a prémiu stotisíc frankov. Keďže bola príliš mladá na to, aby mohla dostať šek, peniaze si prevzala v hotovosti a doma ich schovala do zásuvky. Katherine Pancolová tvrdí, že ju otec donútil vyhodiť ich von oknom, lebo si myslel, že ich kdesi ukradla.
Vďaka tejto knihe, ktorá sa rýchlo prekladala do cudzích jazykov, sa dostala aj do Ameriky, v Hollywoode sa chystala filmová adaptácia v štúdiu Sama Goldwyna (mala v nej hrať Audrey Hepburnová, ale odmietla, lebo sa jej postava zdala nemorálna). Do newyorského hotela Pierre ju každý večer chodilo pozerať dvesto ľudí. Každému do knihy napísala venovanie: With all my sympathie. Až keď už bolo neskoro, ktosi ju upozornil, že sympathie v angličtine znamená úprimnú sústrasť.
Po svetovom úspechu sa jej každodennosť trochu skomplikovala, spôsob života, ktorý v knihe opisovala - cigarety, alkohol, sex, rýchle autá, pláž, ponocovanie, sa zintenzívnil. Kúpila si jaguára a s obrovským šťastím prežila dve vážne autonehody. Z tej druhej sa zbierala pol roka a zostala jej po nej závislosť od morfia (neskôr sa k nej pridala závislosť od heroínu a kokaínu). Jej priatelia tvrdia, že vtedy (mala dvadsaťdva rokov) sa v nej niečo definitívne zlomilo.
Roky so súdom
Prvýkrát bola Françoise Saganová odsúdená za nedovolené užívanie a prechovávanie kokaínu v roku 1990. Dostala šesť mesiacov podmienečne.
"Mám právo ničiť sa, ako sa mi páči," povedala a o päť rokov sa pred súd dostala opäť. Trest už bol vyšší - rok podmienečne a pokuta štyridsaťtisíc frankov. Saganová sa navyše musela zaviazať, že si nájde nejaké stále zamestnanie, pôjde na protidrogovú liečbu a usadí sa na stálom mieste. S bydliskom mala totiž vždy problémy. Kedysi si vďaka ôsmim miliónom, ktoré vyhrala v kasíne, kúpila rozľahlý dom v Honfleur v Normandii. Ten dom neskôr minimálne dvadsaťkrát založila, kým ho napokon musela predať. Nie vždy bola bez peňazí, ale častejšie to bolo naopak. Všetko dokázala rýchlo premrhať a ľahko sa zadlžila. V roku 1993, už ako staršia dáma, sa zaplietla do finančnej aféry s ropnou spoločnosťou Elf, bola obžalovaná za to, že lobovala u svojho priateľa, bývalého prezidenta republiky Françoisa Mitterranda. O deväť rokov neskôr jej pre tú istú kauzu opäť hrozilo väzenie a pokuta (tentoraz päťdesiattisíc). Bola obžalovaná z daňového úniku vo výške vyše 800-tisíc eur. Na súd neprišla, lebo už bola vážne chorá, takmer nemobilná, po niekoľkých operáciách bedrového kĺbu.
Françoise a François
To všetko jej Francúzi viac-menej tolerovali. V ich očiach totiž u nej vždy prevážilo to, že bola sama sebou. A to sa im páčilo. Aj to, že popri svojom rýchlom a hýrivom spôsobe života bola stále veľkorysá a ochotná pomáhať. A že mala priam detský zmysel pre spravodlivosť. Od svojich dvanástich rokov, keď prvýkrát videla dokumentárny film o koncentračných táboroch, nikomu nedovolila, aby v jej prítomnosti povedal na Židov niečo zlé. V roku 1960, počas vojny v Alžírsku, sa angažovala za vyslobodenie Djamily Boupacha z väzenia a mučenia. Podpísala sa pod občiansku "výzvu 121", a prejavila podporu vojakom, ktorí odmietli bojovať. O desať rokov neskôr zas podpísala "výzvu 343" a pridala sa k ženám, ktoré žiadali slobodu narábať s vlastným telom a právo na umelé prerušenie tehotenstva.
V roku 1964 otvorene podporovala vo voľbách generála de Gaulla. Potom sa zblížila s ľavicovým Françoisom Mitterrandom. Jean-Claude Lamy, autor biografie Sagan, hovorí o záhadnej idylke, ktorá medzi nimi vznikla. Intelektuálny prezident si vytvoril zvyk obedovať so spisovateľkou aspoň dvakrát do mesiaca. Sám. Rituál bol nemenný. Obed bol vždy o pol druhej, s tým istým menu. Raz ostal prezident po dlhom zvonení za dverami - keď sa Saganová cítila bez nálady a už príliš unavená.
Bohviečo
S intelektuálmi si rozumela. So Saganovou sa veľmi dobre diskutovalo. Málokto však verejne pochválil jej literárne dielo. Odborníci o ňom často hovorili s istým opovrhnutím, že to nie je bohviečo. Vraveli, že nikdy nevedela napísať veľkú "symfóniu", mala iba na také "pesničky". Lenže ona si nikdy na ospevovanie nepotrpela, netúžila ani po veľkých cieľoch.
"Úspech prišiel rýchlo. Ohlas bol obrovský, nevyvážený. Viem, čo stálo v mojich románoch za to. Nemám sa za čo hanbiť, nie je to zlá literatúra, je to výsledok čestnej práce. Ale viem čítať. Čítala som Prousta, čítala som Stendhala. Ľudia ako oni, tí vám zapchajú ústa."
foto - čtk/ap, tasr/epa
Deväťdesiate roky znamenali pre Françoise Saganovú opakované návštevy súdu. V roku 1998 bola obvinená z lobovania u svojho priateľa, bývalého prezidenta Françoisa Mitterranda za to, aby sa ropná spoločnosť Elf mohla dostať na prieskum ropných polí v Uzbekistane. Mala tým pomôcť Andrému Guelfimu, ktorý mal výnimočne dobré kontakty s francúzskymi politikmi a patril k najvplyvnejším sprostredkovateľom obchodov vo Francúzsku. Guelfi vraj dal Saganovej za sľúbenú pomoc deväť miliónov frankov. Ako odmenu. Nové vedenie Elf však zmluvu s Uzbekistanom zrušilo, takže Guelfi očakávanú províziu nedostal. Saganová mu peniaze nevrátila. "Nevie, čo hovorí," povedala Saganová denníku Figaro a obchodníka zažalovala za nepravdivé tvrdenia.
