premiérom Estónska po odtrhnutí krajiny od Sovietskeho zväzu a aj bez ekonomického vzdelania naštartoval radikálne reformy, ktoré zmenili sovietsky satelit na modernú trhovú ekonomiku západného typu. Do roku 1994 krajina pod jeho vedením zreformovala daňový systém. Počas svojho druhého pôsobenia v premiérskom kresle v rokoch 1999 - 2002 zavedením druhého piliera zavŕšil reformu penzijného systému. Dnes je poslancom estónskeho parlamentu. MART LAAR v uplynulých dňoch navštívil Bratislavu a poskytol nám rozhovor.
Počas svojho prvého obdobia v premiérskom kresle ste zreformovali daňový systém, počas druhého dôchodkový systém. Ako sa z vyštudovaného historika a stredoškolského učiteľa stane ekonomický reformátor?
Neviem. Asi je lepšie, keď človek predtým, ako sa stane reformátorom, toho o ekonómii veľa nevie. Najmä počas môjho prvého pôsobenia vo funkcii premiéra som nevedel, čo sa dá zrealizovať a čo nie. Zrejme preto bolo pre nás pomerne ľahké dosiahnuť aj zdanlivo nemožné veci.
Dopĺňali ste si časom ekonomické vzdelanie, alebo ste sa plne spoliehali na ministra financií Madisa Üürikeho?
Spoliehal som sa predovšetkým na Miltona Friedmana. Je to jediný ekonóm, ktorého som čítal. (smiech) Ako ste spomínali, som vyštudovaný historik. Do veľkej miery som využil aj svoje znalosti a informácie o transformácii iných krajín - najmä v priebehu 20. storočia. Sledoval som rôzne štáty na rôznych kontinentoch, rôzne kultúry a ich pokusy o spoločenské zmeny. Pozoroval som, ktoré pokusy sa vydarili a ktoré nie. Následne som sa na prípade Estónska snažil využiť to, čo fungovalo a vyhnúť sa veciam, ktoré inde nezabrali.
To bol teda dosť experiment...
Áno, ale nejakým pričinením sa vydaril. V histórii už pár takých experimentov vyšlo. S týmto vedomím sa ľahšie koná.
Keď ste zavádzali nový daňový systém, vyskúšali ste niečo, čo bolo v Európe nevídané - rovnú daň. Čo bolo hlavnou motiváciou - zjednodušenie systému alebo zvýšenie výberu daní?
Povedal by som, že oboje. Dovtedajší daňový systém bol veľmi komplikovaný a ťažko sa realizoval výber aj kontrola. Okrem zjednodušenia sme chceli aj znížiť daňové bremeno. Friedman napísal, že zníženie dane sa prejaví vyšším výberom peňazí, čo mi prišlo ako logická myšlienka. Tak som ju využil. Až potom som si uvedomil, že som bol prvý... Už nie som jediný, kto sa do rovnej dane pustil. A dovolím si predpovedať, že do piatich rokov budú mať rovnú daň všetky štáty strednej a východnej Európy.
To ste všade so sebou nosili knihy Miltona Friedmana a podľa nich robili hospodársku politiku?
Nie, stačí, keď si ich prečítate raz. Myšlienky v nich mi pripadali logické. A ako som už spomínal, bez hlbšej znalosti ekonomickej teórie sa mi ľahšie púšťalo do realizácie ideí, ktoré mi dávali zmysel. Napokon sa ukázalo, že Friedmanove teórie fungujú tak, ako predpovedal. Keď ste zavádzali rovnú daň na Slovensku, stretol som sa s vaším predsedom vlády. Mal trochu obavy. Spýtal sa ma: Mart, je to pravda, že nižšia daň prinesie viac peňazí do rozpočtu? Prisvedčil som: Áno, prinesie. A nakoniec sa aj v prípade Slovenska potvrdili Friedmanove slová.
Keď sme zavádzali rovnú daň u nás, mohli sme sa oprieť o váš príklad. Vy ste však vtedy nemali nikoho, možno s výnimkou Hongkongu...
Áno, boli sme trochu nervózni. Vždy je ťažšie robiť niečo ako prvý. Verili sme však tej myšlienke a vyplatilo sa nám to.
Ako ste presvedčili zvyšok spoločnosti, aby podporil...
...s tým som nestrácal čas. Jednoducho som to urobil, aj keď to bolo veľmi nepopulárne. Opozícia sa dušovala, že keď sa dostane k moci, okamžite to zmení. Po čase sa k moci naozaj dostali, ale daňový systém, ktorý sme zaviedli, nikdy nezmenili. Kto by menil niečo, čo dobre funguje a prináša veľa peňazí?
To ste si ani na chvíľu nepripúšťali, že tento experiment sa môže skončiť úplným nezdarom?
Dane sme začali reformovať až v druhom roku môjho pôsobenia vo funkcii. Predtým sme stabilizovali rozpočet, zastavili narastanie nových dlhov. Preto sme si mohli tento krok do neznáma dovoliť. Keby nové dane aj nepriniesli očakávaný výnos, verejné financie by to nejako zvládli. Obavy sa však nepotvrdili a museli sme v prvom roku dokonca novelizovať zákon o rozpočte, pretože sme vyberali oveľa viac peňazí, ako sme predpokladali. V pôvodných odhadoch sme boli veľmi konzervatívni, skôr sme sa pripravovali na to, že zmena bude rozpočtovo neutrálna.
Opozičné vlády, ktoré pôsobili medzi vašimi funkčnými obdobiami, napokon nezrealizovali vyhrážky, že sa vrátia k starým poriadkom. Aké ste však mali bezprostredné pocity, keď ste prvý raz svoje kreslo opúšťali? Nebáli ste sa, že by predsa len mohli svoje sľuby splniť?
Skôr som sa čudoval, že som v kresle vydržal tak dlho. (smiech) Odchádzal som s pocitom, že byť predsedom vlády neznamená snažiť sa udržať na tejto pozícii čo najdlhšie, ale treba sa snažiť urobiť správne veci, ktoré krajinu zmenia k lepšiemu. Zároveň sa treba snažiť, aby tieto veci pretrvali aj po odchode z funkcie. Zrejme je to prejav toho historika, ktorý je stále vo mne.
Napokon sa vám podarilo znovu premiérsky post získať.
Samého ma to prekvapilo. Trochu mi k tomu pomohla aj náhoda. Mali sme jeden rok, ktorý bol po ekonomickej stránke dosť zlý a zhodou okolností to bol rok volieb. Ľudia si zrejme vtedy spomenuli, že kedysi tu bol jeden šialený chlapík, ktorý prijímal nepopulárne opatrenia a ozdravil ekonomiku, a odrazu som bol späť. Potom sa ma manželka pýtala, či si viem vôbec predstaviť, že by som bol niekedy predsedom vlády, ktorý by urobil aj niečo populárne. To je môj život v kocke.
Keď sa vaše druhé funkčné obdobie chýlilo ku koncu, váš vtedajší minister financií Siim Kallas (dnes estónsky eurokomisár, pozn. red.) vás vo funkcii nahradil a sformoval koalíciu s ľavicovou stranou Keskerakond. Ako ste to brali?
Samozrejme, že to nebolo veľmi príjemné. Z môjho funkčného obdobia, ktoré malo byť štvorročné, sme sa prvé tri roky spamätávali z ekonomických problémov. Zároveň som musel pracovať na tom, aby Estónsko dostalo pozvánku do NATO, čo si vyžadovalo dodatočné rozpočtové výdavky. Boli to tri veľmi ťažké roky, ale už bolo jasné, že ten štvrtý bude dobrý. V politike sa však niekedy stáva, že jeden partner si povie, že bude najlepšie, keď práve on bude pri kormidle v dobrých časoch. Taká je politika. Ja nie som politik, ale môžem skonštatovať, že pán Kallas je vynikajúci politik.
Cítite sa byť viac historikom alebo politikom?
Jednoznačne historikom. Veľmi dúfam, že sa mi podarí v dohľadnom čase vrátiť sa k pôvodnej profesii.
Tretie obdobie v premiérskom kresle vás už teda neláka?
Dúfam, že k tomu nedôjde. Pravdupovediac, asi by som sa trochu nudil. Krajina je už ekonomicky stabilizovaná a udržateľne rastie. Je z nej normálny európsky štát a ja nie som celkom normálny štátnik. (smiech) Som skôr človek pre krízové obdobia.
Takže Estónsko je takpovediac za vodou a už sa nemusí ďalej snažiť?
V žiadnom prípade sa netreba uspokojovať so stavom, ktorý je. Treba udržiavať zdravého súťaživého ducha. Viac krajín vrátane Slovenska, zaviedlo rovnú daň, ktorá je nižšia, ako tá naša. Teraz daňovú sadzbu postupne znižujeme aj my. A to je dobré. Treba sa takto navzájom udržiavať v pohybe a snažiť sa o dobrú reputáciu. Napríklad dnes sa v zahraničí veľmi pozitívne vníma práve Slovensko.
Čo hovoríte na kritiku Nemecka a Francúzska smerom k našim krajinám a najmä k ich nízkym daniam?
Pozor, Nemecko nie je Gerhard Schröder. Názory sa v rámci krajiny veľmi rôznia. Iné hovorí vláda, iné opozícia. Netreba si preto stotožňovať celú krajinu s jedným človekom. Každý má právo na svoj názor. Podstatné je, že konkurencia v daňovej oblasti pretrvá.
Myslíte, že bez podpory Veľkej Británie by sa naše malé krajiny dokázali účinne brániť tlakom na harmonizáciu daní v rámci Európskej únie?
Podpora zo strany Británie je, samozrejme, dôležitá. Nevidím však dôvod, prečo by naše krajiny nedokázali týmto tlakom vzdorovať, aj keby boli osamotené. Súčasná situácia je však taká, že na to nie sme len dvaja. Proti harmonizácii daní je väčšina členských štátov. Netreba však zabúdať ani na to, že kým trváme na práve ponechať si nízke dane, žiadame podporu zo spoločného rozpočtu. Aby sme boli féroví, mali by sme trvať aj na znížení dotácií. Nie však len pre nás, ale pre celú Európu. Celé jej fungovanie musí prejsť reformou. Musí nám záležať nielen na vlastnom prospechu, ale predovšetkým na tom, aby bola úspešná Európa ako celok.
Aký je váš názor na otázku vstupu Turecka do únie? Máme ich prijať alebo nie?
Sú tam mnohé za i mnohé proti. Vidím to tak, že jedny i druhé sú momentálne v rovnováhe. V prvom rade treba zabezpečiť, aby Turci plnili kritériá na vstup aj v skutočnom živote, nie len na papieri. Prípadných ekonomických hrozieb, o ktorých sa hovorí, sa nebojím. Napríklad spoločná poľnohospodárska politika by vraj vstupom Turecka skolabovala. Ja dúfam, že skolabuje oveľa skôr. Viac ma trápi problém Kurdistanu. Bol by som nerád, keby ho musela riešiť únia ako svoj vnútorný problém. Turci sa s ním musia vyrovnať ešte pred vstupom. Musí byť tiež napríklad rovnako ľahké postaviť kresťanský chrám v Antalyi, ako je ľahké postaviť mešitu v Hamburgu. Na takýchto drobnostiach sa preukáže skutočná pripravenosť na vstup Turecka do Európskej únie.
