Izraelčania Avram Herško (vľavo) a Aaron Ciechanover spolu s Američanom Irwinom Rosom (na druhej snímke). FOTO - REUTERS |
mechanizmy fungovania najmenších čiastočiek neživej a živej prírody - kvarkov v prvom a buniek v druhom prípade.
Ciechanover, Herško a Rose začiatkom 80. rokov uplynulého storočia opísali jeden z pozoruhodných bunkových procesov, bez ktorých je normálne fungovanie tejto najmenšej čiastočky živej hmoty nemysliteľné. Ide o likvidáciu nepotrebných bielkovín.
"Každú minútu každého dňa sa v našich bunkách odohráva scéna ako vystrihnutá z Indiana Jonesa. Keď má byť bielkovina zničená, skončí v tmavom tuneli... Vo vnútri cely smrti bielkovinu natiahnú na škripec ako stredovekého väzňa, a množstvo enzýmových nožov ju v tisíckach kúskov odovzdá do náručia smrti. O niekoľko sekúnd neskôr sa z tunela vynoria jej zvyšky, ale len preto, aby ich zachytili a ďalej prežuli jednoduchšie enzýmy."
Takto dramaticky opísal neustále upratovanie v bunke pred štyrmi rokmi vedecký mesačník Scientific American, a súčasne pripomenul význam práce Ciechanovera, Herška a Roseho. Tí zistili, ako vlastne bunka zabezpečí zničenie určitej bielkoviny. Hrá v tom kľúčovú úlohu enzým s názvom ubikvintin (existujú tri druhy, E1, E2, E3). Pripájajú sa k bielkovine tak dlho, kým si to nevšimnú strážcovia poriadku v bunke a neukončia život označenej bielkoviny v tuneli smrti. Akoby ubikvintin dával bozk smrti.
Takýchto tunelov je v jedinej bunke nepredstaviteľne veľa - až 30 tisíc. Ak nefungujú správne, môže to viesť k nekontrolovanému deleniu bunky a k vzniku zhubného nádoru.
Podľa Švédskej akadémie poznanie tohto mechanizmu "ponúka možnosť vyvinúť lieky proti rakovine a iným chorobám." Momentálne na tom tvrdo pracuje veľa farmaceutických spoločností. Ako uvádza Reuters, jeden z liekov, založený na dávnom poznatku čerstvých nobelistov, je už na svete: jeho názov je Velcade a uplatňuje sa pri liečbe rakoviny kostnej drene.
Spolu s dobrými správami včera prišla jedná smutná. V Londýne zomrel Maurice Wilkins (88), ktorý s F. Crickom a J. Watsonom zohral kľúčovú úlohu pri objavení trojrozmernej štruktúry DNA v roku 1953. Od tohto objavu vedie priama cesta k výskumom bunkových bielkovín.