Ruská archa (Russkij kovčeg) * Rusko - NSR 2002 * 96 minút * Scenár: Alexander Sokurov, Anatolij Nikiforov, Boris Chaimskij, Svetlana Proskurinová * Réžia: Alexander Sokurov * Kamera: Tilman Büttner * Hudba: Sergej Jevtušenko, rôzni autori * Hrajú: Sergej Drejden, Natalia Nikulenková, Maria Kuznecovová, Leonid Mozgovoj, Maxim Sergejev, Jelena Rufanovová, Jelena Spiridonovová, Oleg Jefremov, Alexander Sokurov
V súvislosti s tridsiatym filmom ruského režiséra Alexandra Nikolajeviča Sokurova sa najčastejšie uvádza, že Ruská archa je prvé dielo v dejinách svetovej kinematografie nakrútené bez strihu, ako jeden jediný, takmer stominútový záber. Je to pravda, ale nie podstatná. Dá sa však zmerať, overiť, potvrdiť. To "ostatné", teda to podstatné, čo film rozpráva a akým spôsobom - je príliš zložité, nejasné, nedefinovateľné.
Ruská archa je predovšetkým film výsostne subjektívny a zážitok z neho natoľko individuálny, že ho nemožno zovšeobecniť a opísať, možno ho len prežiť. Podobne ako ostatné Sokurovove filmy (z tých, čo boli uvedené na rôznych festivaloch alebo aj u nás, spomeňme aspoň Elégia cesty, Tiché stránky, Matka a syn, Moloch) ani Ruská archa nevznikla s cieľom podmaniť si davy. Tento film je jeho autorským pohľadom na ruskú súčasnosť i minulosť, na prelínanie sa rôznych dejinných období, na relativitu plynutia času.
Peterburská Ermitáž účinkuje ako zhmotnený čas. Nič, čo sa udialo, nezaniklo. Všetko trvá, deje sa nepretržite. Dvorania tancujú na plesoch, Puškin sa rozchádza a udobruje s milovanou ženou, Peter Veľký sa hnevá na nedôsledných sluhov, Mikuláš I. na nekonečne dlhom a otupnom ceremoniáli obradne prijíma vyslancov perzského šacha, Katarína Veľká márne hľadá toalety (dodnes problém mnohých návštevníkov Ermitáže), pochmúrny hrobár zhotovuje truhly počas nacistickej blokády mesta, Mikuláš II. si s rodinou sadá za prestretý stôl.
Na púti Ermitážou máme troch sprievodcov. Prvým je neviditeľný rozprávač. Filmový obraz je pohľad jeho očami. Jeho komentár narozprával sám Sokurov. Druhým je francúzsky spisovateľ, markíz Adolphe de Custine (1790 - 1857). Tretím typicky ruská figúrka špicľa. Postavy filmu ich raz vidia, inokedy nie.
V jednej sále Ermitáže sa odohrávajú výjavy z histórie, kým hneď v ďalšej vládne čulý ruch súčasnej galérie. Naši sprievodcovia sa stretajú a rozprávajú s bývalými i súčasnými riaditeľmi galérie, so znalcami umenia i s náhodnými návštevníkmi. Nebavia sa len o vystavených dielach, ale aj o histórii, čase, Rusku a jeho vzťahu k svetu.
Film vrcholí monumentálnou tanečnou scénou z cárskeho plesu. Odchádzajúci šľachtici sa netaja pocitom, že je posledný. Bol. No Sokurov nás vzápätí presviedča, že všade vôkol je more - plávame a naša plavba nemá konca. Je večná. Ako život. Ako všetko, čo sa stalo a stále deje.
