aujať nahota na javisku?

Ako na vás pôsobia nahé telá na divadelnom javisku?

Normálne. Dosť záleží aj od toho, aký má človek vzťah k sexu. Ak chce niekto relax, mal by si pozrieť skôr pornofilm alebo pornočasopis.

Je v divadle nahota fenoménom?

Myslím si, že nahota sa v divadle preceňuje. V dnešnej dobe sa mi zdá neprimerané prikladať jej veľký význam.

Prečo?

Viete, keď máte v televízii omnoho viac perfídnejších a nemravnejších programov ako kedysi, divadlo dnes už ťažko môže pokaziť mravy, či nebodaj zmeniť režim. Nevidím dôvod, prečo by mal jeden nahý zadok na javisku vyvolať nejaké veľké vzrušenie.

Nahota sa v divadle objavovala už vtedy, keď to v televízii také bežné nebolo. Ako si na to spomínate?

Samozrejme, že nahota sa vnímala inak. Pamätám si napríklad, ako som bol kedysi v sedemdesiatych rokoch s režisérom Petrom Sherhauferom na Medzinárodnom festivale otvoreného divadla vo Wroclavi. V jednom predstavení hrali dvaja nahí belgickí herci na kope štrku. Napísal som o tom do slovenských divadelných periodík, pri článku sa okrem iných fotografií uverejnila aj jedna, na ktorej bolo vidno holý zadok. Vyvolal takú pozornosť, že moju štúdiu riešila ideologická komisia ÚV. Nie teraz, ale vtedy, keď boli holé zadky kontrolované, sa mal niekto pýtať, ako je to s nahotou.

Preto ste boli teraz prekvapený, že máte hovoriť na túto tému?

Prekvapil som sa, lebo divadlo ako také dnes už, možno aj chvalabohu, nemá taký význam ako v novembri 1989, keď sa v ňom viedli debaty, z ktorých bola politická reprezentácia zdesená. Vtedy malo divadlo zmysel, aj keď sa komunisti všemožne usilovali, aby bolo hlásnou trúbou režimu. Niečo sa proti moci povedalo, súdruhovia sa cítili ohrození, a tým sa divadlo veľmi ľahko zvýznamňovalo. Keď sa v ňom porušilo tabu - sexuálne, morálne či ideologické, predstavenia sa zakazovali. Dnes to neplatí, nič nie je zakázané. Keď uvidíte ženské ňadro, nerúca sa svet.

Takže odhalenie tela na javisku dnes nemusí byť výpoveďou?

Ale veď je to tak aj dobre. Obyčajný fakt nahoty privolá ľudí do divadla jedine za cenu mediálnych bublín. Divadlo dnes už nemá prelamovať nejaké tabu. Má len vypovedať o vedomí človeka v dobe, v ktorej vzniká, má sa týkať aktuálnych sociálnych, citových či morálnych tém, tak ako aj vždy predtým.

V minulosti teda divadlo vedelo prilákať divákov len na nahotu?

Kedysi sme mali veľký úspech v martinskom divadle s bulharskou hrou Ľudožrútka. Pôvodne sa groteska mohla hrať iba v jedinom divadle v Bulharsku - dcéra komunistického pohlavára Živkova mala to divadlo rada a režisér mal zase africkú manželku, ktorá študovala v Sofii, on ju chcel zamestnať, tak dostala rolu černošky-ošetrovateľky. Zákaz exportovať hru nebol kvôli černoške, ktorá sa v istej chvíli ocitla na scéne nahá. Skôr preto, že hra hovorila o komunistickom funkcionárovi, ktorý okrem toho, že mal latentné rasistické sklony, chcel svojich spolubývajúcich v starobinci ideologicky školiť. A o černoške, ktorej slobodomyseľnosť ho iritovala, rozširoval nezmysly, že je ľudožrútka. Nahá černoška bola vtedy absolútnou senzáciou a nám k tomu, aby sme mali divadlo stále plné, stačilo, že sa informácia o predstavení rozšírila ústne. Dnes to pôsobí ako zo stredoveku, a pritom prešlo len dvadsať rokov.

Dnes by ústna reklama nestačila?

Ľudia si navzájom aj dnes povedia, čo sa im páči. Ale ak chcete na niečo podobné vedome prilákať veľa divákov, musíte okolo toho spraviť veľký mediálny vietor. Je to síce komické, ale až potom sa tomu venuje každý - aj vy sa ma na to pýtate, ja o tom zase rozprávam, a vlastne sme tiež smiešni, keď sa do toho zapájame. To tam napíšte.

Ako to, že nad nahotou sa aj dnes ľudia pohoršujú?

Ide o to, ako, prečo a kedy je podaná. Nahota ako taká nesúvisí s pokrytectvom. Vezmite si Milana Kunderu, v jeho románoch je nahota niečo, čo podľa autora znižuje ľudskú dôstojnosť, a tak ju Kundera vníma ako čosi ponižujúce. A pritom je to liberálny, moderný človek.

Prekvapí vás, ostrieľaného divadelníka, v divadle ešte niečo?

Samozrejme, takých chvíľ je veľa. Je fascinujúce, keď vám divadlo zdelí tajomstvo, keď niečo, čo si v duchu myslíte, ale ste to nepovedali, sa zrazu na javisku vysloví, alebo niečo, čo sa skrývalo kdesi vo vašom podvedomí, sa odrazu vyjaví na scéne. Divadlo je záležitosť trojrozmerná, často iracionálna a intuitívna, a ľudské vnímanie je aj v týchto sférach intenzívne.

Realita však býva všelijaká. Ak herec povie, že sa vyzlečie, rolu dostane, ak nie, nemá ju a príde o celkom zaujímavý džob. Má na výber?

Isteže, môže sa rozhodnúť tak, ako chce. A nielen v prípade, že sa má vyzliecť. Poznám mnohých hercov, ktorí odmietli úlohy z rôznych dôvodov - hra sa im zdala cynická, krutá, alebo jednoducho išla proti ich presvedčeniu. Aj za komunizmu podaktorí herci - nebolo ich veľa - odmietali isté typy hier a potom z toho mali problémy. Dnes však herec nemusí kvôli tomu prísť o miesto.

Je nahota podobný výrazový prostriedok ako napríklad používanie vulgarizmov v divadle?

Myslím si, že nejde o to, že by sa vo vulgarizmoch niekto kochal. Nikde nie je napísané, že slovník, ktorý vzniká mimo divadla, sa v ňom nemôže používať. Všetko môže mať v divadle svoje opodstatnenie, aj keď sa to niekomu práve nepáči.