Nahé telo na divadelnej scéne je živé a zraniteľné. O to však v danej chvíli ide. Pre českého herca Jiřího Langmajera bol pravým dôvodom pre nahotu Shakespeare. (Na snímke ako kráľ Oidipus). FOTO - ČTK

Telá v najrôznejších podobách sú už tisícročia predmetom umeleckého stvárnenia a poukazujú na nahotu ako prirodzenú súčasť života. Preto, keď ide o umenie, nie je namieste byť prudérny a hovoriť o jej škodlivom vplyve. Majstrovské odhaľovanie a zahaľovanie ľudských tiel, ktoré nás všade obklopuje, však často spôsobuje medzi ľuďmi chaos - musia totiž rozlišovať medzi umením a senzáciou.

Jedna z najhmateľnejších foriem nahoty sa ukrýva v divadle. Príval nahoty na javiská sa objavil predovšetkým v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď do Európy prenikla americká, takzvaná cool dramatika ako následok významného zlomu - pádu cenzúry vo Veľkej Británii. Kráľovský cenzor držal pod kontrolou ako jednu z posledných inštitúcií práve divadlo. Verejná produkcia podliehala cenzúre - chránil sa tým panovník a dobré mravy. Ak chcel niekto uviesť hru, ktorá sa cenzúre priečila, musel si založiť klub.

Na doskách, ktoré znamenajú svet, sa odvtedy objavilo okrem nevinných bozkov nejedno obnaženie, súlož či sexuálne násilie, nad ktorými vládol ,vyšší princíp'. Dnes sa nahota na javisku nepovažuje ani u nás za výnimočnú. Na hercovi, ktorý sa pred vami v istej chvíli objaví tak, ako ho pánboh stvoril, je však predsa len čosi zvláštne: nájde si ten pravý dôvod, prečo sa na scéne vyzliecť.

Vyzliekol ma Shakespeare

"Nevyzliekol ma režisér, vyzliekol ma Shakespeare. Bolo to šialené, ale to tak býva, keď cítite, že to má zmysel. Pred šesťsto divákmi to ľahké určite nebolo," hovorí český herec Jiří Langmajer, ktorý sa spolu s Janom Třískom vyzliekol na javisku do naha aj pod režisérskym vedením Martina Hubu v inscenácii Kráľa Leara. "Keby ma v minulosti niekto presviedčal, že sa mám vyzliecť, tak mu neuverím, lebo neviem, prečo to mám urobiť," pokračuje. "Áno, cítil som sa zraniteľný, ale o to predsa v tej chvíli na javisku šlo. A pokiaľ by to bola hlúpa schválnosť, tak ma to vôbec nebaví."

Nahota je pre mnohých ľudí bežnou záležitosťou, no Jiří Lagmajer sa k nim nehlási, lebo, ako hovorí, pracuje nahý takmer stále. "Vždy to však má svoj dôvod. Bolo to tak v Learovi, v Oidipovi aj v Post coitum," hovorí herec, pre ktorého nahota nie je otázkou veku. Vníma ju ako číru hereckú záležitosť oddelenú od súkromného života.

Lepšie je byť za plentou

"Na javisku som úplne nahý nebol, a predpokladám, že už ani nebudem," hovorí Milan Lasica. "Len raz sme s Julom Satinským mali číslo, kde sme robili striptíz. Ale boli sme za plentou." Vyzliekanie podľa neho nestojí ani tak na hercoch ako skôr na predlohe a režisérovi. "To sú tie dobré dôvody, pre ktoré to herec robí. Ten horší je, keď sa vyzlieka, lebo je to móda." Nahotu na divadelnej scéne vníma ako veľmi riskantnú záležitosť. "Je to niečo úplne iné ako nahota vo filme."

Preboha, čo sa dnes o tom bavíme?

Herec Jozef Vajda sa práve v týchto dňoch chystá vystúpiť pred divákov nahý, s impozantným tetovaním na tele. Ako sa nedávno vyjadril, kostým, teda tetovanie, bude jeho dušou. "Aj vy to riešite?" zareagoval na našu otázku, ako sa mu javí nahota na javisku. "V roku 1976 som videl v Krakove Tomaševského pantomímu Theoréma. Herci odohrali trojhodinové predstavenie od začiatku do konca holí, a bolo to nádherné, prekrásne. Je dvadsiate prvé storočie, pre boha živého, čo sa tu bavíme o nejakej nahote?"

Hodená rukavica

Meno režiséra a dramaturga Svetozára Sprušanského sa v posledných týždňoch spájalo hlavne s kalendárom fotografií hereckých aktov, ktorý vydalo Divadlo Andreja Bagara v Nitre v spolupráci s výtvarníčkou Dorotou Sadovskou. Vymysleli ho ako istú formu spojenia duše a tela. "Bohužiaľ, zareagovali sme aj na to, že dnes sa s týmto artiklom - nahotou, trochu kupčí," hovorí Sprušanský. "Takže sme hodili rukavicu smerom k médiám, a musím povedať, že sa na to chytili viac, než sme predpokladali."

Ukázalo sa, že doba nitrianskych divadelníkov nesklamala, urobili aj zopár inscenácií, v ktorých sa herci obnažili. "Nemyslím si, že je to niečo, čo človek rád skúša, práve naopak," hovorí režisér. "Ja osobne sa pri tom vždy veľmi hanbím. Nikdy by som sa na scéne nevyzliekol."

Herec sa nesmie báť vyzliekania

K tomu, aby sa herec vyzliekol, skutočne potrebuje dobrú dávku guráže. Ako hovorí Juraj Kukura - chirurg sa nesmie báť krvi a herec vyzliekania. "Herectvo sa nedá robiť, ak vás trápi, čo povie na to vaša suseda," uvažuje herec, presvedčený, že dobu, keď bola nahota tabu, má už za sebou.

Nahotu na javisku vníma jednoducho - ak je funkčná, má zmysel. "Ak herec dostane rolu, kde je napísané, že sa má vyzliecť, nemôže povedať, že sa nevyzlečie. Potom herectvo nemôže robiť."

Sám je však na tom s odvahou vyzliecť sa rovnako zle ako iní. Keby na to prišlo, musel by to, ako vraví, urobiť, alebo by rolu jednoducho nezobral. "Je to však úplne prirodzené, treba si na to zvyknúť. Tak je to všade na svete."