Pôvodne bol čistokrvný rocker. Potom začal počúvať inú hudbu. So skupinou Illustratosphere hrá čosi, čo milujú nevyhranení poslucháči aj nároční kritici. Málokomu sa podarí spojiť kvalitu s popularitou tak ako Danovi Bártovi, niekoľkonásobnému držiteľovi ceny Akadémie českej hudby v kategórii spevák roka.

Vyrastali ste v malom meste. Aké ste mali detstvo?

Vďaka tomu, že sa naši rozviedli, keď som mal trinásť rokov, mal som vlastne dve detstvá - jedno na sídlisku v Sokolove, druhé na šumavskej dedine. Mal som vždy, tam i tam, dobrých kamarátov a kamarátky, slušné výsledky v škole aj dvojky zo správania a veľa hlúpostí v hlave.

Ovplyvnilo vás to nejako?

Neviem, nemám to s čím porovnávať, aké by to bolo, keby. Možno keby som býval vo väčšom meste, nemusel som sa dozvedieť niektoré súvislosti až v osemdesiatom deviatom, ale na druhej strane, v pätnástich som videl výrie hniezdo s mláďatami. Možno by stálo za to počuť všetku tú hudbu zvonku, knižky a filmy, ale to je už skôr o malej komunistickej republike. Skoro všetci chalani, čo spolu robíme a bývame v Prahe, sme naplavenina z nejakej medze. Možno by som vo veľkom meste skôr začal hrať alebo piť, ale že by som sa cítil ovplyvnený pomermi v malom meste, to neviem. Ale je pravda, že preferujem pultový predaj pred regálovým.

Ako ste prežívali prvé kontakty s "veľkou scénou" a cestu k popularite?

Asi ako každý. Prvotnú fascináciu prostredím a pocit, že som niečo dokázal, vystriedala zvláštna podozrievavosť a strach z nejakého zapredania sa. Našťastie som stretol dobrých hudobníkov, ktorí sú zhodou okolností dobrí chlapíci a navyše mali pocit, že im stojí za to sa so mnou o hudbe baviť a že je dobré učiť sa hrať stále lepšie a vážnejšie. A tiež Klempu (Ota Klempíř) a Majkla V, pre ktorých je tento svet populárov zdrojom neuveriteľnej srandy. Takže im všetkým ďakujem za to, že ma tie prvé kontakty nezasiahli viac, než je zdravé. Ale s veľkou radosťou som si užil, že mám trochu peňazí navyše.

Popularita človeka mení. Aké zmeny ste na sebe pocítili vy?

Dosť som osamel, anonymita a dôvera v kdekoho je preč, hocijaká informácia, ktorú v opitosti vypustím, môže fatálne zmeniť môj život, dosť ľudí má pocit, že by som sa mal stať chodiacim billboardom na super výrobky, respektíve na ľudomilstvo. Poviem nejakú hlúposť a skoro nikto sa so mnou nepoháda, ale zasa si môžem dovoliť odísť na pár týždňov do pralesa, vstávať okolo deviatej, hodinku sa flákať po uliciach, zbierať všetky vydania Knihy džunglí a ešte z toho urobiť zvláštnôstku, špecialitku, mám častejšie pravdu, nemám žiadneho šéfa ani podriadeného, s kadekým si tykám, kadekto mi vyká, ale inak som urobil maximum pre to, aby som na sebe žiadnu zmenu nepocítil a otec s mamou, moje sestry a moji starí kamaráti nemuseli mať pocit, že je lepšie, keď ma nevidia.

Váš album Illustratosphere prišiel v roku 2000 ako zjavenie. Človek, ktorý spieval rock, zrazu začal hrať s jazzovými hudobníkmi a všetkým sa to veľmi páčilo. Ako si vysvetľujete svoj pretrvávajúci úspech napriek tomu, že používate náročné postupy?

Najjednoduchšia, aj keď trochu zavádzajúca predstava je, že nám ľudia skrátka veria. Viete, ja si myslím, že to, čo hráme, až tak úplne jazz nie je a navyše je to spievaná hudba s textami v materčine, čo je v zásade výhoda. Môj spoluhráč Robert Balzar raz povedal, že je to ,sdělné' a toto slovo sa mi páči. Náročné postupy sú často náročné skôr pre hráčov než pre poslucháčov a naopak, tie nenáročné sa niekedy vôbec nedajú počúvať. Ale napokon aj tak záleží na prednese a, dajme tomu, nejakých sympatiách. Som rád, že sme radi a po príčinách úspechu nepátram.

Nevystupujete ako prísny kapelník, ale ako člen skupiny. Ako sa rodí vaša hudba?

To sa líši od piesne k piesni, ale stručne sa to dá zhrnúť tak, že ja väčšinou strážim melódiu a text, Filip Jelínek s Robertom Balzarom harmóniu a inak každý robí, čo chce, pričom autor máva dôležitejšie slovo. Aranžmán je výsledkom spojenia hláv dokopy, aj keď Filip je v tomto smere dosť vpredu, najmä čo sa týka sláčikov a sľučiek. Ja zasa riešim atmosféru a snažím sa uchopiť zmysel piesne. S výsledkom musíme súhlasiť všetci, v prípade nezhody má väčšiu váhu slovo autora a moje, ale sem-tam sa nechám aj ‚ukecať'. Spolu sa pokúšame vyjadriť to, čo počujeme v sebe.

Vaše lyrické, hravé texty majú veľký význam pre atmosféru piesne. Ako vznikajú?

To je tiež rôzne. V ideálnom prípade prichádzajú s hudbou naraz, ruka v ruke, ale ideálny prípad sa takmer nevyskytuje. Teda, sem-tam zhudobňujem text, sem-tam otextovávam melódiu, to častejšie. A zasa, samozrejme, záleží na tom, do akej miery je melódia pevne daná vzhľadom na ostatné nástroje, prípadne veľmi voľná v zmysle priestoru pre sólový nástroj, ktorým je v tomto prípade spev. Textovanie je pre mňa o niečo vnútornejšie ako spev, aspoň v tom zmysle, že sa v ňom väčšmi cítim byť tvorcom. Osamelým bardíkom.

Z vašej hudby vyžaruje pokoj a nadhľad. Sú to aj vaše povahové vlastnosti? Ľudia, ktorí vás poznajú, sa zhodujú v tom, že ste "v pohode".

No, to ma možno videli v reštaurácii po vydarenom koncerte. Nadhľad, mier a vyrovnanosť sú už roky predmetom mojich túžob, preto ich tak ospevujem. Keby to boli moje povahové rysy, asi by som si vybral menej exponované povolanie. Som v pohode, ako len môže byť v pohode cholerický a náladový chlapík. Nie, vážne - robím, čo si na očiach vidím (smiech).

Ste aj členom známej skupiny J.A.R., ktorá onedlho vyštartuje na turné pri príležitosti pätnásteho výročia založenia. Čím sa líši spôsob práce v J.A.R. od Illustratosphere?

Illustratosphere zďaleka neuprednostňuje tanečnú, bizarnú a humornú stránku hudby natoľko, ako J.A.R. Pre J.A.R. je nadsádzka a expresia východiskom, pre Illustratosphere občasným korením. Illustratosphere nemá takého kapelníka, ako je v J.A.R. Roman Holý. Je to kolektívnejšia záležitosť. Ale samotná práca sa v zásade nelíši v ničom, čo znamená, že keď sme si istí a vieme, čo a prečo robíme, tak to ide dobre a dáva to zmysel.

Ako ste sa dopracovali k vašej impozantnej technike spevu?

Ďakujem pekne, trochu silné slovo, včera sme mali s kapelou skúšku a veľmi impozantné to nebolo (smiech). Zásadná zmena prišla v podobe hrania a počúvania inej hudby a iných spoluhráčov, ďalšia zásadná zmena spočívala v užívaní psychotropných látok, trošku som sa rozpočúval, dostavila sa chuť dobehnúť sám seba. Sám by som to ťažko dokázal, tak som nechal profesora Klezla, aby sa mi pohrabal v hlase. "Otvoriť nejaké dvierka v mysli, zostriť vnímanie, odhaliť nejaké slepé ramená. To určite. Všeličo sa človeku vyjaví, všeličo v tom zvláštnom stave prepiatej únavy prestane byť smerodajné. Nakúkať do trinástej komnaty a navyše ešte akosi ,na dlh' je však vždy o hubu. Podľa mojej skúsenosti po čase začne pokrivkávať ,výkonná zložka', veľmi často sa priepasť medzi tým, čo počujem a čo som schopný zaspievať, roztvára do obludných rozmerov, čo človeku na pokoji nepridá.

A alkohol?

Používam ho maximálne ako uvoľňovadlo po koncerte, občas to prepísknem. V osobnom, bežnom živote to vždy narobí problémy. Koniec-koncov, čo s nervóznym, do seba obráteným paranoidným samovravcom alebo zúrivým, nevyspytateľným sebaľútostivcom, prípadne neprirodzene vypohodovaným mudrlantom?

Mnohí vás majú stále zafixovaného ako muzikálového speváka, aj keď vašu muzikálovú derniéru ste absolvovali niekedy v roku 2000 a odvtedy v muzikáloch nespievate. Čo vám dalo takéto účinkovanie?

Keby som zaspomínal, možno by som sa do toho dostal a ešte navyše všetko prezradil, mohla by to byť dosť hrubá a v podstate nezaujímavá kniha. Každá situácia je jedinečná, ale všetky sú bežné. Takže - muzikály mi dali to isté, čo komukoľvek dáva zaujímavá a poctivá práca. Satisfakciu, pocit súznenia s inými, pár priateľstiev, ktoré časom vyprchali, sem-tam som si vážne zahral a sem-tam som to vážne pokazil, dostal som možnosť byť niekým iným, párkrát som pobavil a párkrát naštval kolegov, dostal hromadu darčekov k narodeninám, slávy som si užil, vypil desiatky dvojitých panákov, rozplakal sa na generálke aj derniére, naučil som sa ako-tak tancovať sambu, ale nie rumbu, zistil som, že Peter Spálený je fajn chlapík, nemohol som udržať smiech, keď okolo Ježišovho tela ako na potvoru letela mäsiarka, vo valčíku som občas neudržal tempo a samovraždu hrozne preháňal a asi trikrát som sa zabudol pozrieť do diára, že hrám. A tak ďalej a tak ďalej. Proste sedem rokov života. Pre mňa celá pätina.

Vašou vášňou je fotografovanie vážok, prešli ste kvôli nim kus sveta. Čo vás na nich vzrušuje? Ako vznikla táto záľuba?

Páčia sa mi. Ako tvory aj ako tvary, najmä, keď sa usadia dostatočne blízko pred zaujímavým pozadím. Biológia a entomológia ma bavili už v detstve a tento záujem je len vodička v kontinuálnom korýtku, akurát sa to prevalilo trochu bokom, do médií. Urobil som nejaké fotografie a poslal ich jednému z najcitovanejších odonatológov. Rýchlo mi odpísal, vážky mi identifikoval, a to ma veľmi motivovalo. Na svete je nás podobne nastavených možno päť-šesť stoviek. Skrátka, pohoda.

Dan Bárta (1969) začínal v Plzni s kapelou Tom Sawyer. Tu absolvoval aj nadstavbové štúdium pre röntgenových laborantov. Prerazil so skupinou Alice, s ktorou vydal tri albumy. V polovici 90. rokov mu prestal rock stačiť a nahral jazzovejší album so skupinou Die El. Eleffant!. V tom čase začal spolupracovať aj s funkovými J.A.R. a s tanečnou popovou skupinou Sexy Dancers.

Ešte v prvej polovici 90. rokov začal účinkovať v muzikáloch, najväčšiu slávu zožal úlohou Judáša v Jesus Christ Superstar. V Evite vystupoval ako Che Guevara. Rok po vydaní bilančného albumu Dan Bárta &.... (1999) vychádza jeho sólový debut Illustratosphere. Vzápätí vzniká rovnomenná skupina, ktorá vydala v roku 2003 album Entropicture. Bárta pravidelne získava ceny českej Akadémie populárnej hudby ako spevák roka (1994, 1998, 1999, 2000, 2001 a 2003), Illustratosphere bola albumom roku 2000.