,,Po súloži je vlastne celý život post coitum," opakuje Franco Nero, v Jakubiskovom filme fotograf, ktorý vypĺňa svoj čas nielen vyvolávaním snímok. "Na moje prekvapenie sa to hrá dobre," hovorí o pikantných scénach, aj keď dodáva, že to občas bola riadna drina. V skutočnosti sa Nero naozaj fotografovaniu venoval a mnohé z jeho snímok sa ocitli aj na obálke prestížneho časopisu Life. Na snímke z tlačovky Nero s Jurajom Jakubiskom. FOTO - TASR
Post coitum * Česko 2004 * Námet: Marcel Bystroň * Scenár: Marcel Bystroň a Juraj Jakubisko * Réžia: Juraj Jakubisko * Kamera: Ján Ďuriš * Hudba: Andrej Turok * Hrajú: Franco Nero, Eva Elsnerová, Richard Krajčo, Lucie Vondráčková, Mahulena Bočanová, Jaromír Nosek, Beata Greneche, Jiří Langmajer
"Neříkej coitus!" hovorí Kristýna (Lucie Vondráčková) Adamovi (Richard Krajčo) ešte na začiatku filmu. Do jeho konca ju čaká niekoľko sexuálnych vyvrcholení. A nielen ju, ale aj ďalších sedem postáv.
Všetci prechádzajú jeden od druhého, až sa stretne každý s každým.
Film mal pôvodne nakrúcať mladý český režisér Marcel Bystroň, produkcii sa však nezdalo, že by mohol finančne taký náročný projekt uniesť, a tak sa réžie chopil Juraj Jakubisko. Ten pred slovenskou premiérou divákov upozorňoval, že to, čo uvidia, nie je jeho typický film, ale skôr taký experiment. Toto slovo zopakoval viackrát, až sa zdalo, akoby si za svojím posledným dielom poriadne nestál.
Keďže ten experiment nekonkretizoval, ktovie, voči čomu chcel vlastne Post coitum vymedziť. Žeby doteraz neexperimentoval? Pravdepodobne mu šlo o to, aby svoju prácu obhájil a pred našimi očami vylepšil.
Chcel nakrútiť moderný film o mladých ľuďoch, o ich promiskuite a animálnosti. Zároveň sa zaradil medzi tých slovenských a českých filmárov, ktorí si myslia, že film zo súčasnosti nemožno nakrútiť bez stále vyzváňajúcich mobilov a minimálne päťdesiatich esemesiek. Zaujať, či vari ohúriť však mohol len presne takú malú skupinu ľudí, ako je tá, o ktorej rozprával. Deväť postáv, okolo ktorých sa Post coitum točí, totiž patrí skôr medzi nejakých deviantov, ako medzi ľudí, ktorých bežne stretávate na ulici. Pôsobia príliš umelo. Aj na komédiu je to veľa.
Ich slovník srší vulgarizmami, neprekáža to. Rozprávajú väčšinou o hlúpostiach, dobre. Ale že sú ich povrchné dialógy zaťažené aj neuveriteľne moralistickými frázami typu "Na svete je tak málo lásky, my ju máme a nestaráme sa o ňu", to sa už počúva veľmi zle. Zle sa prizerá aj na to, ako príbeh nikam nespeje. To, že sú všetci zo svojho spôsobu života vlastne strašne nešťastní a nakoniec sa závistlivo pozerajú na dvojicu zaľúbených tínedžerov, je príliš lacný motív.
Len občas sa Jakubisko pohral s farbami, svetlom a jeho odrazom. Použil len málo vtipných motívov, ktorými sa mu podarilo svoj príbeh šťastne zacykliť. Hračky so strihom boli len samoúčelné. Herci boli do svojich postáv obsadení dobre, ale mohli zahrať len toľko drámy, koľko našli v scenári.
Jakubisko mal síce pripravené vysvetlenie, že povrchnosť sa dá vyjadriť len povrchnosťou. Lenže potom sa nemožno čudovať, že po sledovaní deväťdesiatich piatich minút chladu a nezmyslov zostávajú chlad a nepochopenie tým jediným, s čím z kina odchádzame.
