Ingeborg Bachmannová: Nepoznám iný lepší svet. Výber z pozostalosti * Preložila Mila Haugová * Drewo a srd m Bratislava

y, románopiskyne, ktorá napokon takmer uhorela vo svojom rímskom byte pri požiari od zle uhasenej cigarety.

Azda bola závislá od alkoholu a práškov viac ako od vydávania každého verša, čo napísala. Viedla vskutku výstredný život naplnený nespavosťou, dôsledne oboznámená s milosťou morfia a milosťou slova. Jej život však bol extrémny aj podľa noriem, ku ktorým je väčšina smrteľníkov dotlačená odžívaním si svojej flegmatickej normálnosti. História naozaj nespomína veľa poetiek, ktoré bývali s Maxom Frischom a po rozchode s ním sa dávali do poriadku na psychiatrickej klinike v Zürichu.

Čo tam potom mohla robiť medzi ružolícimi švajčiarskymi pacientmi, než písať básničky? No pomýlili by sme sa, ak by sme verše Ingeborg Bachmannovej premeriavali iným meradlom ako mierou jej talentu. Akurát ju nenosili na rukách ako najvýznamnejšiu po nemecky píšucu autorku svojej doby, ale v daždi na nosidlách napichanú injekciami ju zanášali ako nejakú ľudskú haraburdu do ríše elektrošokov.

Azda aj pre spletité životné okolnosti, aj pre všeličo iné, nevyslovené, sa zdá, akoby to boli básne ustavične zápasiace o štipku lepšej nálady, o pozornosť a všímavosť, za ktorými zreteľne počuť nadržiavanie plachému šťastiu a prihováranie sa čitateľovi v mene premenlivej ženskej krásy. Ide o bytie aj bitie krídlami, ktoré bránia človeku v jeho skutočnom rozlete. Niet tu bezpečia klietky, lebo klietka je pri takom rozmachu dávno rozbitá. Je tu len slobodná bytosť, útržkovito zachytená pred trýzňou a po trýzni, ktorá všetkým prestupuje a všetko očisťuje.

Poetka Mila Haugová sa roly tlmočníčky týchto básní zhostila tak, ako sme zvyknutí. Sila jej prekladu tkvie nielen v umeleckej vynachádzavosti, ale najmä vo fatálnom nachádzaní sa v tom, o čom je reč. V zachádzaní a vstupovaní do dejiska básní. Pochybujem, že Bachmannovú majú vôbec do nejakého iného jazyka preloženú lepšie.

Prečo jej len slovenský vydavateľ skomolil meno? Na prednej strane obálky a na chrbte knižky ju píše s jedným en, na titulnom liste a vzadu na obálke zase s dvoma, halabala. Nevraviac o iných tlačových chybách - za zmienku azda stojí ešte Nemecko s malým en. Žeby to nejako súviselo s chystanými zmenami v nemeckom pravopise? Zarátajme to zatiaľ iba medzi drobné kuriózne poklesky tohto inak zaujímavého vydavateľského počinu.

Autor: JÁN LITVÁK