Purpurové rieky 2 - Anjeli apokalypsy, Francúzsko, 2004, réžia: Olivier Dahan, scenár: Luc Besson, kamera: Aley Lamarque, hudba: Colin Towns, hrajú: Jean Reno, Benoit Magimel, Christopher Lee, Camille Natta, Johnny Hallyday. Film sa premieta v našich kinách od 23. septembra.
FOTO - SPI INTERNATIONAL
Je dosť nevšedné pozerať sa na ostrieľaného komisára, ktorý rozpráva mäkkým, zamatovým hlasom. Netradičná je nesporne aj kombinácia akčných bojových scén s príbehom o dvanástich apoštoloch. Ani počúvať francúzske dialógy v trileri sa nám nepritrafí príliš často.
Všetky tieto milé absurdnosti možno nájsť v Purpurových riekach 2. Škoda len, že celkovo tento film vyznieva viac absurdne ako milo.
Komisár Niemans (Jean Reno) tentoraz lúšti rébus dvanástich vrážd, sekunduje mu kapitán Reda (Benoit Magimel). Niemansa zavolajú do kláštora Montanistov, kde sa našlo ukrižované telo murára, Reda nájde na ulici ťažko zraneného Ježiša.
Brutálnou smrťou čoskoro zomiera ďalších jedenásť mužov, ktorí sa volajú rovnako a majú rovnaké zamestnanie ako Kristovi učeníci.
Kľúčom k vyriešeniu hádanky sa zdá predpoveď o apokalypse, o ktorej v pooperačnej agónii rozpráva Ježiš. Jeho slová pomáha polícii interpretovať odborníčka na religionistiku - Mária (Camille Natta).
Film režiséra Oliviera Dahana je voľným pokračovaním Purpurových riek, ktoré v roku 2000 nakrútil talentovaný Mathieu Kassovitz. Ten sa dovtedy venoval nezávislým filmom (La Haine, Métisse, Assassins) a keď sa pustil do Riek, povedal: "Pri filme, ktorý stojí 100 miliónov frankov, už človek prestáva byť umelcom, stáva sa šéfom podniku s veľkou zodpovednosťou." Priznal tiež, že sa necíti byť novým Stanleym Kubrickom, aby si mohol dovoliť experimentovať so žánrami, napriek tomu vsunul do tohto trileru niekoľko recesistických rozmarov.
Literárnou predlohou prvých Purpurových riek bol román J. C. Grangého. Kassovitz trochu ľutoval, že ho musel príkro zredukovať na to, čo v ňom bolo vizuálne, a obetoval to, čo určovalo charakter postáv. V scenári, ktorý napísal Luc Besson, už nie je po takýchto starostiach ani stopy.
Jednou z obetí sa stala logickosť príbehu - ostala z neho len základná štruktúra. Je v nej veľa bielych miest a mnohé "drobnosti" vôbec nesedia. Niektoré indície sú zas také očividné, až je to smutné: keď sa v piatej minúte filmu dozvieme, že mnísi nerozprávajú, lebo zložili sľub mlčanlivosti, viac nám už určite netreba. A tak sa musíme už len vyžívať v akčnosti a efektoch.
A keďže tie sú založené najmä na kutni, tajomní mnísi sa na plátne množia stále viac a viac. Aj vraždy pribúdajú veľkou rýchlosťou, ale bohužiaľ, žiadne mimoriadne napätie nevyvolávajú. Obete totiž nemáme čas spoznať tak, aby sme sa o ne báli, niektoré dokonca zomrú bez toho, aby sme ich aspoň na chvíľku videli.
Aj dôvod na vraždenie pôsobí príliš jednoducho. Naopak, ťažko sa hľadá odpoveď na to, prečo sa vlastne trinásti muži s biblickými menami zoskupili a prečo sa nechávajú fotografovať za veľkým stolom a la Posledná večera, či sú všetci mnísi falošní a prečo na seba zavolali po prvej vražde políciu.
Jasné nie je ani to, či nás chcel Luc Besson s Olivierom Dahanom viac nastrašiť alebo rozosmiať. V tomto filme sa totiž vydarili len vtipné dialógy medzi šarmantným Niemansom a jeho kolegom. A tie do nás vnášajú neodškriepiteľnú (a v trileri nepotrebnú) istotu, že nakoniec všetko dobre dopadne. Hoci všetci naokolo pomreli a Ježiš zostal v nemocnici.
