FOTO - PROSTOR

„Keď Thomas pochopil, že revolúcia neprišla, spomenul si, že pred rokom 1968 študoval architektúru, pustil sa opäť do štúdia a dokončil ho. Špecializoval sa na strešné nadstavby, vytypúval vhodné strechy,“ začína sa jedna z najdôležitejších poviedok Schlinkovej knihy Úteky z lásky. Áno, strechy, nadstavba, intelektuálna tajnička ľudí šesťdesiatych rokov - odrazu je jasné, že toto naozaj nie je všetko. Samá nadstavba a zo zanedbanej základne ľudského života, bez toho, čo je ukotvené v zodpovednosti a súcite, klíčia a bujnejú aj všetky problémy, čo sa rútia na tohto experta na strechy, ktorý pochopil, že revolúcia nebude.

Utiecť či zotrvať? Ak utiecť, tak kam? K láske alebo od lásky? Nemecký názov Liebesfluechten znamená vlastne oboje. Poviedky v knihe Bernharda Schlinka tiež umožňujú oba výklady, zbližujú a rozohrávajú ich. Postavy, deti z dobrých rodín, takmer skameneli vo svojich meštiackych existenciách. Mladosť, láska a trápenie v ľahkom živote, hrozienka slobodného erotického ukájania - tak vyzerá sebaurčenie, zmysluplná, svojprávna existencia v ich snoch.

Ich chimérické predstavy sa napokon zhmotnia do útekov či odchodov: odchody z lások, odchody z práce, z manželstva, z národnej identity, dokonca aj zo svojho náboženstva. Nastupuje putovanie za čímsi úplne iným - napríklad po kláštoroch, ako to urobil dobre zarábajúci a erotikou presýtený šesťdesiatosmičkár v poviedke Cukrový hrášok.

Bernhard Schlink prvýkrát výrazne zatriasol nemeckou čitateľskou obcou románom Predčítač. Predčítač je príbeh z perspektívy dospievajúceho chlapca, ktorý sa zrazí s minulosťou: citová výchova, education sentimentale, na pozadí holokaustu. Veľmi zvláštne a v nemeckom prostredí nezvyčajné rozprávanie obťažkané morálnym ponaučením. Kombinácia, ktorú nemecká literatúra - ako si teoretici rýchlo všimli - od slávneho Plechového bubienka Güntera Grassa takmer nezaznamenala. Úteky z lásky, zbierka poviedok, ktorej titul by mohol evokovať aj červenú knižnicu, zostáva verná vážnosti Predčítača.

Schlink má nadanie načať to, čo je práve vo vzduchu, uchopiť, okolo čoho krúžia v rozhovoroch jeho súčasníci, ale čo ešte nie je presne pomenované, ani zaliate do príbehov - a to robí aj v Útekoch z lásky. Neurčitý, rozptýlený pocit nevoľnosti z nemecko-židovskej komunikácie, kolektívneho zatláčania nacizmu do nevedomia, vzťahov otcovia - deti. Hmlistú nevoľnosť inscenuje ako parabolu, v ktorej mladý Nemec už nemôže počúvať, ako všetci veria nacistickým stereotypom a pre svoju židovskú priateľku sa dal obrezať. A zbytočne, mužský rituál sa míňa svojho cieľa - lebo práve láska asi zahládzať rozdiely nesmie. Jeho priateľka tú obeť takmer nezaregistruje.

V poviedke Nevera počujeme škrípať nemecko-nemecký dialóg. Dvaja východní a jeden západný Nemec obetovali svoje priateľstvo do pažeráka Stasi. Ľudia prichádzajú o svoju politickú tvár a ani netušia, ako. Politická dráma je žáner, ktorý Schlink ovláda.

Pokojne tečúca Schlinkova próza je vybudovaná na autorskej inteligencii, pripomínajúcej americkú literárnu tradíciu, inteligenciu zdravého rozumu, ktorá sa neprejavuje ani tak v štylistike, dramatickej stavbe či pointách - je to schopnosť ukázať s úplnou rukolapnosťou súvislosti medzi problémami, schopnosť previesť abstraktné na konkrétne. Sila nie je v jasnom obraze, ale v jemnom a nekonečnom rozvažovaní rozmanitých zložiek, z ktorých sa skladá život a minulosť. Z tých, o ktorých sa nutne musí hovoriť. A každá zo Schlinkových poviedok pátra po tom, či o nich naozaj máme čo povedať.