Celú noc až do rána oslavovali francúzski tenisti v Melbourne svoje deviate daviscupové prvenstvo po víťazstve v Melbourne nad Austráliou 3:2. Tancovalo sa, pilo, fajčilo (Escude si neodpustil tuhú cigaru) a spievalo. Znela Marseillaisa, Viva La France, Olé, Olé, Alé, Alé a iné. Francúzi zožali veľký potlesk austrálskeho publika, úctu v médiách, uznanie od súperových hráčov a prítomnej generality Medzinárodnej tenisovej federácie (ITF).

V Austrálii zažili pravé športové ovzdušie, aké možno len závidieť. Domáci napriek prehre na svojich nezanevreli, hoci sa prihodilo toľko nepredvídaných vecí. Vedenie družstva na pohľad porušilo pravidlo o výbere povrchu pre tímovú jednotku, lebo tráva rozhodne nie je Hewittovým favoritom, ale k tomu nám skúsený bývalý kapitán Neale Fraser povedal: „Rozhodnutie padlo už v júli po Rafterovom wimbledonskom finále, keď bol Hewitt nižšie, našou dvojkou a vôbec sme netušili, že vyhrá US Open. Živá tráva na betóne stála veľa peňazí, mala byť hotová už na semifinále proti Švédom, ale nestihli sme to. Doteraz nám vždy pomohla, no šport a predovšetkým tenis je preto krásny, že v ňom nejestvujú záruky a istoty. Ako kapitán by som postavil do štvorhry Woodbridgea, ale po boji je každý generál, a ja ním byť nechcem.“

Woodbridge bol sklamaný, ale nie nahnevaný, celý zápas povzbudzoval. Rovnako všetci do nohy motivovali nešťastného tridsiatnika Arthursa, ktorý hral vari na 110 percent, 214 minút vzdoroval, ale na rozbehnutého Escudeho nestačil. Každý hráč odovzdal na dvorci všetko, 15 000 divákov na čele s predsedom vlády podávajúc pravicu aj vymaľovaným „fanatikom“ vytvorilo nevšednú kulisu – farbistú, zvonivú, ohnivú, burácajúcu, bubnujúcu, skandujúcu.

Zlato-zelená riava sa prelievala s francúzskou trikolórou inšpirujúc svet v týchto zložitých medzinárodných časoch. Skvelé svetové podujatie, vrcholný tenis a džentlmenstvo v Aréne Roda Lavera i mimo nej zastavovalo dych – vari je to dnes ale možné? Férové odpovede účastníkov, ani jedna konfliktná situácia pri sieti, žiadne opravy čiarových rozhodcov – to všetko uľahčilo situáciu na ihrisku. Vedenie austrálskeho tímu nebanuje ani jeden krok, hoci niektoré sa obrátili proti nemu. Smola, taký je šport.

Čo sa prehralo, mohlo sa aj vyhrať. Ostala iba jediná nevyriešená otázka. Čo s Patrickom Rafterom, ktorého meno nie je ani po nedeli medzi víťazmi DC? Vráti sa po dlhej prestávke k rakete, alebo jej dal definitívne zbohom? „Dajte mi čas do Nového roku,“ figliarsky žmurkol na novinárov a dlhé fúzy Johna Newcomba sa zježili optimizmom: „Pat nemôže len tak odísť. Nechal tu rozrobenú prácu – musí sa vrátiť po nedobytú wimbledonskú trofej a konečne vyryť meno aj na tej nenaservírovanej šalátovej mise.“

Autor: ANDREJ BUČKO,Melbourne