Štefan Huslica je mladý slovenský spisovateľ vzíduvší z okruhu prispievateľov časopisu Fantázia. Na fantastickom literárnom ihrisku si už svojou tvorbou vybudoval povesť rešpektovaného autora, nielen ako viacnásobný finalista (1997, 1998, 2000) a jednorazový víťaz (1999) Ceny Gustáva Reussa, ale aj ako držiteľ ceny Istron za najlepšiu pôvodnú poviedku, udeľovanú čitateľmi spomenutého periodika. Je preto pochopiteľné, že takýto autor si zaslúži vlastnú knižku, aj keby bola len ucelenou zbierkou už kdesi publikovaných poviedok.
Dvanásť Huslicových prác obsiahnutých v tejto zbierke predstavuje v kontextoch slovenskej fantastiky to kvalitnejšie, čo na tejto pôde vzniká. Niekedy je subžánrovo a vlastne aj tematicky pestrá zmes, od politfiction, cez čosi, čo by sme s trochou zhovievavosti mohli charakterizovať ako ironizovaný cyberpunk, až k náznakom dystopie, space opery či alternatívnych dejín.
Huslicova autorská imaginácia sa predstavuje v zručne napísaných svižných textoch, ktoré sa čítajú rovnako pohodlne, ako sa na ne zabúda. Na očakávaných miestach nechýba morálny apel, či pokus o významový presah, žiaľ, niektoré poviedky sú zaťažené kŕčovitými a celkom nezmyslenými pokusmi o írečitý, takmer folklórny humor spätý s opisom nášho národného naturelu. Samoúčelne občas vyznieva i autorova práca s fiktívnym miestopisom svojich svetov, často sa stáva, že názvy miest a mená, ktoré majú pôsobiť vtipne, sú zo všetkého najviac trápne.
Neberme však autorovi právo na jeho svety, on najlepšie vie, ako sa volajú jeho hrdinovia a kde sa odohrávajú ich príbehy. Veď v čisto vkusovej rovine sa autorova tvorba nemusí páčiť, hlavne že sa dá rešpektovať. Štylistická a obsahová stránka poviedok obsiahnutých v Niekedy je dôkazom, že Huslica píše, lebo písať vie a má o čom. Jeho príbehy nie sú roztiahnutými anekdotami, nezakrývajú nedostatok nápadov pokusmi o výrazné pointy, ani sa neutápajú v mindrákoch zo sci-fi, ako z nerešpektovaného, "pokleslého" žánru.
Čítanie ako výlet kamsi inam, čítanie ako príjemná kratochvíľa, čítanie ako zábava, tak pôsobí poviedková zbierka Niekedy. Z veľmi slušného žánrového štandardu vyniká poviedka Tri farby, výrazovo a hádam i významovo najsilnejší Huslicov text, sugestívna vízia "balkanizácie" pomerov na južnom Slovensku.
Na Huslicovej tvorbe je sympatické, že nie je postihnutá prílišnou snahou vymaniť sa zo žánrových kontextov a preraziť v mainstreame. Doma, medzi svojimi, sa Niekedy bude dariť najlepšie, no nepobúri a neznechutí ani návštevu, ktorá "žánrovú" literatúru nepovažuje za svoju šálku kávy, ale nebráni sa občas ju skúsiť.
Autor: JURAJ MALÍČEK(Autor je teoretikom popkultúry)
