Pred štyrmi rokmi podal manžel žiadosť o rozvod, v ktorej udal tieto dôvody: moju neveru a citové odcudzenie, a jeho trvalú neschopnosť prispôsobiť sa prostrediu, z ktorého pochádzam. Počas prvých dvoch rokov sporu som s rozvodom nesúhlasila. Problém s prostredím, z ktorého pochádzam, sa za ten čas nevyriešil, a mne trvalo rok a pol, kým som mimomanželský vzťah s mužom o osemnásť rokov starším dokázala definitívne uzavrieť. Keď som to napokon urobila, posilnilo ma to v chuti začať odznova a zmeniť náš spoločný rodinný život, po čom som už dávno pred spomenutými problémami túžila. Moje predstavy o zmene (chcela som zmeniť bydlisko a základnú školu, do ktorej naše dve deti chodili) sa však líšili od manželových, ktorý bol ochotný zveľaďovať bývanie, v ktorom sme dovtedy spolu žili. Zlyhanie mi neodpustil a dával mi najavo, že sa neviem postarať o naše deti, ktoré boli preňho všetkým. Nalomený vzťah oslabil aj náš sexuálny život. Keď som si v istom momente povedala, že sa už nebudem trápiť a zvládnem veci tak, ako sú, vstúpil do môjho života ďalší ženatý bezdetný muž. Chcela som byť hrdá, ale nedokázala som ho odmietnuť. Po ďalšom polroku tápania a naťahovania som s rozvodom súhlasila. Rozhodla som sa od manžela odsťahovať a žijem s týmto mužom v podnájme. Manžel mi pri odchode povedal, že je to to najlepšie, čo môžem urobiť, deti však zostanú s ním v našom spoločnom byte, pričom mu budem finančne prispievať a s deťmi môžem kedykoľvek byť. Deťom som situáciu opísala najprimeranejšie, ako som vedela. Bola som s nimi tak často, ako som mohla, starala som sa ďalej o všetko, na čo som mala možnosť. Chodila som za nimi, postupne nás v podnájme začali navštevovať aj ony. Pomaly sme si privykali na novú situáciu, ktorú som však stále brala ako dočasnú. Za ten čas som sa pripravovala na to najhoršie - rozhodnutie súdu. Nedávno nás súd po dvanásťročnom manželstve rozviedol a deti rozhodol zveriť do opatery manželovi. O zverenie do svojej opatery môžem požiadať, keď zmením svoju bytovú situáciu.
S deťmi som stále v kontakte, ale veľmi mi chýbajú chvíle, ktoré by sme mohli tráviť spolu. Ako sa mám s tým zmieriť? Mám šancu ďalej rozvíjať vzťah s mužom, s ktorým teraz žijem? Eva
Milá Eva,
naznačili ste tu celú ságu: nie jednu, niekoľko drám svojho života. Určite by sa o tom dala napísať kniha alebo aj dve. A končíte to stručné zhrnutie štyroch búrlivých rokov svojho života dvomi krátkymi otázkami. Otázky sú jednoduché, ale odpovede - tie sa mi také jednoduché nezdajú.
Skôr vám ponúknem ďalšie otázky.
Začnem od konca, to sa mi zdá jednoduchšie. Pýtate sa: "Mám šancu ďalej rozvíjať vzťah... atď.?" Moja odpoveď - otázka: "Prečo nie?" Myslím si, že vždy je možné rozvíjať vzťah, ak to nevzdáte, ak sa necítite unavená, ak sa nerozhodnete, že v tomto vzťahu končíte. Pravda, niekedy sa vzťah sústavne zhoršuje, potom je to ťažšie, ale náprava je možná. Liekom je úprimnosť a ochota pokračovať.
Vy však možno vidíte nejakú prekážku. Žeby ste váhali medzi vzťahom s týmto mužom a deťmi?
Chcete sa zmieriť so skutočnosťou, že vaše deti určitý čas trávia bez vás, alebo s tým, že vám vtedy chýbajú? Ako nad tým rozmýšľam, vychádza mi, že možno nie ste spokojná s tým, že deti súd zveril do výchovy otcovi, a že to chcete zmeniť. A pravdepodobne by sa to aj dalo, ale nie tak skoro, a vy sa s tým neviete zmieriť. Musel by som poznať odpoveď na mnoho vecných otázok, aby som tomu presne rozumel. Ak však budete chcieť, podarí sa vám zmeniť bytovú situáciu a potom aj rozhodnutie súdu. Tým som si istý.
Vašu otázku, ako sa s tým zmieriť, možno čítať aj tak, že sa pýtate, ako sa máte zmieriť s tým, čo je. So skutočnosťou, ktorá existuje. V tej súvislosti vám ponúkam ďalšie otázky: Je to pravda? Skutočne viete, že je to pravda? Ak áno, čo to pre vás znamená? Ako reagujete, keď to prežívate a myslíte na to? Viete si predstaviť, aký by bol váš život, keby ste na to nemysleli? Čím by ste boli, alebo aká by ste boli bez tejto myšlienky? A ako by to bolo, keby to bolo naopak?
Ponúkam vám tieto otázky, aby ste sa zamysleli a objavili v sebe tie pohnútky, ktoré vás vedú k spomínaným pocitom. Ak ich preskúmate, môže sa s nimi niečo stať: buď zmiznú, alebo sa s nimi spriatelíte a zmena vášho postoja povedie aj k zmene pocitov. Následne možno aj k zmene správania.
V rubrikách, ako je táto, sa často radí porozprávať sa o probléme. Ja takú radu dávam dosť nerád, pretože nie každý rozhovor pomôže vyriešiť problém. Niektoré ich, naopak, zhoršia. A obvykle je situácia taká, že keď sa niekto obracia o radu na tretie osoby, nemá nikoho, s kým by sa o veci pokojne a s porozumením porozprával. Pretože to je dôležité pre taký nápomocný rozhovor: porozumenie. To pomáha problémy riešiť. Ale ak takého človeka máte, alebo ho nájdete, využite to na rozhovor o týchto otázkach. V rozhovore s niekým, komu dôverujete, to naozaj ide ľahšie.
