spolužití s domácimi zvieratkami.
Dnes: hokejový tréner JÁN FILC
Vedľa dvier domácej pracovne hokejového trénera Jána Filca visí tabuľa s troma čiernymi psíkmi a s nápisom Welcome. Sadáme si do kresiel a čakáme, kedy do miestnosti po boku svojho pána vletia psy s povestným, pre ratlíkov typickým štekotom.
"Voláme ich puky, sú také malé a stále sa motajú pod nohami," hovorí Ján Filc, láskavo tíšiac troch čiernych uštekancov, teda hladkosrstých pinčov, ktoré sú už roky súčasťou rodiny Filcovcov.
Možno ich malý vzrast spôsobuje, že o ratlíkoch sa hovorí ako o malých nervákoch, čo neznášajú ľudí. Aj Ján Filc uznáva, že na prvý pohľad to tak vyzerá. Zo skúsenosti však už dávno vie, že keď sa ratlík so svojím okolím trošku spozná a spriatelí, je veľmi prítulný.
"Po domácom miláčikovi sme zatúžili, keď sme ešte bývali v Petržalke," hovorí. "Deti mali ideálny vek, syn dvanásť, dcéra desať, a veľmi chceli psa. Bolo však treba rešpektovať manželkinu požiadavku, aby bol malý a čo najmenej chlpatý. Takže vyhral hladkosrstý pinč. Je to typický bytový psík."
Sučka Senda má dnes už štrnásť rokov a žije so svojimi dvoma jedenásťročnými dcérami, Džinou a Šonou, v trojlístku. Keď sa jej prvý aj poslednýkrát narodili mladé, zmenila sa. Stala sa z nej matka - ochrankyňa. Bola ostrá a cudzí si museli pred ňou dávať pozor.
"Aj dnes si na cudzie návštevy posvieti. Nemá ich rada najmä vtedy, keď odchádzajú, možno si myslí, že odnášajú so sebou rodinný pokoj," hovorí Ján Filc. "Všetky tri rady zabŕdajú do veľkých psov, nerozlišujú ani bojové plemená. Jedna na to aj doplatila a raz, hoci práve neútočila, to schytala na základe predchádzajúcich štekajúcich výmen názorov. Inak sú ratlíčky úplne v pohode, zalezú, vyspávajú, oddychujú. Je to partia, ktorá si na seba výborne zvykla a vytvára doma dobrú atmosféru."
Šona a Džina pochádzajú z vrhu, v ktorom prišli na svet štyri sučky a jeden psík. Ľudí na odber sa prihlásilo veľa, veď kto by nechcel potomka z dobrej rodiny. "Pôvodne sme si chceli nechať len jednu sučku, ale trojčlenné združenie, ktoré sa tu vytvorilo, sa zžilo tak dobre, že pri mame ostali dve dcéry," hovorí Ján Filc. "Všetci sme si rýchlo zvykli, o to viac, že čoskoro sme sa sťahovali do rodinného domčeka so záhradkou, kde už jeden psík navyše nerozhodoval. Sú tu všade doma."
Dnes, keď už deti vyrástli a odišli do sveta, starosti o psíky majú podelené rodičia. Jána Filca často vidno, ako počas večernej prechádzky drží v rukách tri neposedné obojky.
"Veľmi sa držia stále spolu. Sendu by som ukazoval všetkým ako najlepší vzor materstva, je až nepochopiteľné, ako sa stále stará o svoje veľké dcéry, ako ich každý večer poumýva, povylizuje a kontroluje, aby ďaleko nezabiehali. Jediná vec, na ktorej sa dokážu naozaj pohádať, je, ako inak, kúsok žvanca. To viete, vtedy u každého víťazia pudy."
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
