Práca na pštrosej farme a pobyt v resocializačnom zariadení Pahorok je pre Petra jedinou možnou záchranou života. Je tu ešte krátko a vie, že keby teraz odišiel, s najväčšou pravdepodobnosťou by znova prepadol drogovaniu. Zatiaľ si ešte pod životom vonku nevie predstaviť nič iné, ako fet.
Dedinka Bohunice pôsobí trochu ako zo surrealistického filmu. Hneď na začiatku stojí drevený latkový plot a núka výhľad na absurdnú scenériu. Sýtozelená tráva, jablone obsypané drobnými červenými a zelenými jabĺčkami a uprostred šťavnatej slovenskej prírody sa prechádzajú pštrosy. Pôsobia majestátne, najmä statný samec Adam. Dôstojne potriasa bielym našuchoreným perím na zadočku a spoza dlhých mihalníc sleduje okolitý svet. Akoby si uvedomoval svoju veľkú úlohu. Založiť nový rod pštrosíčat, no tiež pomáhať ľuďom. Starajú sa o neho totiž mladí muži, ktorých zničili drogy. Obrali ich o dôstojnosť, emócie, rodiny a oni sa teraz pokúšajú o obrodu. Spasiť sa prácou. Mnohí pracujú prvý raz v živote, prvý raz v živote sú za niekoho zodpovední.
Rozložitý biely dom naozaj stojí na pahorku, hoci nadácia Pahorok je v ňom iba v prenájme. K bránke nás pribehnú privítať statný vlčiak a malý havkáčik a potom sa už s manželmi Hacajovcami usádzame v hale. Ospravedlňujú sa za nevyspané oči, celú noc vraj "bežal" maratón.
"Práve dnes ukončil jeden náš klient devätnásťmesačný pobyt. Predtým ako od nás odíde, zvykne byť celá komunita do rána hore a rozprávať sa. O tom, v akom stave sem prišiel, čo tu zažil a čo ho čaká vonku."
Teraz je už mladík preč. Odišiel ľahší o drogovú závislosť a ťažší o striebornú retiazku. Na prívesku je vyryté jeho meno a dátum príchodu do Pahorku a odchodu z neho. Má mu pomôcť, keď za bránami narazí na feťáka. Pripomenie mu, ako sa v resocializačnom stredisku rok a pol učil vytrvať v živote bez drogy.
Len psychiatria nestačí
Štefan a Katka Hacajovci sa spoznali v podobnom zariadení, kde pracovali ako psychoterapeuti a sociálni pracovníci. Rozhodli sa vybudovať si vlastné, podľa svojich predstáv. Prečo? Napríklad preto, že Štefan mal za sebou skúsenosť so závislosťou. Kedysi sa liečil ako patologický hráč a veľmi dobre vie, že padnúť môže každý, a malo by sa mu pomôcť ľahšie vstávať.
Neziskovú organizáciu Pahorok založili v roku 1999. Jej úlohou je pomáhať pri doliečovaní drogových závislostí. Za ten čas sa tu vystriedalo šesťdesiatdeväť klientov, vekový priemer je dvadsaťštyri rokov. Väčšinu trápil trojaký problém - gamblerstvo, alkoholizmus a drogovanie.
Sú to všetko mladíci, ktorí už absolvovali liečbu na psychiatrii. Mnohí opakovane, lebo samotný pobyt v psychiatrickej liečebni nestačí. Na rozdiel od gamblerov či alkoholikov potrebujú narkomani ešte minimálne rok a pol dlhý resocializačný pobyt. Väčšina z nich totiž začína s drogou v trinástich alebo ešte skôr a v dvadsiatke sú z nich už trosky. Preskočili pubertu, dospievanie, nikdy nič nerobili, nikdy nič nezažili, musia sa teda naučiť žiť. Spoznať skutočný život so všetkým, čo prináša. S radosťami, krízami, pracovnými problémami.
Nezvyklí susedia
Začiatky Pahorku neboli jednoduché. Veď ktorá dedina by sa tešila, že sa tam usadia narkomani. Báli sa, že im tam pritiahnu drogy.
"Museli sme na obecnom zastupiteľstve vysvetľovať, že je rozdiel medzi drogovo závislým a drogovo závislým v resocializácii. Toto všetko sú chlapci, ktorí skončili základnú liečbu na psychiatrii a určitý čas sú čistí. Teraz však potrebujú dlhodobé doliečenie, aby sa naučili žiť bez drogy. Navyše je naivné myslieť si, že práve v ich dedine drogy nie sú. Veď v neďalekom Pukanci je dílerov ako maku."
Dedina už dávno pochopila a prijala "pahorčanov" za svojich. Žijú tam zväčša starousadlíci - mladí odchádzajú, lebo nevidia žiadnu perspektívu - a starí ľudia potrebujú pomoc. Chlapci už zrýľovali mnoho záhrad, poopravovali ploty, nakopali zemiaky. Starenky im na oplátku pečú koláče, nosia ovocie, zeleninu a aj obec pomáha, ako sa len dá.
Mnohí nevydržia
Katka so Štefanom môžu byť pyšní, mnohí z chalanov, ktorí prešli Pahorkom, sú dnes čistí. Dokonca sa pýšia aj vnúčatkami. Tak volajú deti chlapcov, ktorí sa tu odlepili od dna a dnes majú vlastné spokojné rodiny. Vlastne iba jediný klient, ktorý absolvoval celý pobyt, sa vrátil k drogám.
Aby však nevznikla mylná predstava, nie všetci z tých šesťdesiatich deviatich absolvovali celý pobyt. Po príchode sa každý oboznámi s pravidlami a podpíše zmluvu, kde sa zaväzuje dodržiavať ich. Zmluvu však môže kedykoľvek zrušiť. Nie je zbavený svojprávnosti a keď ho viac motivuje droga a povie si dosť, končím - dostane veci a odchádza.
"Takých je dosť," vraví Katka. "Samozrejme, bojujeme za každého."
Ako?
"Napríklad mu simulujeme podmienky, ktoré ho čakajú na konci fetu. Keď je špinavý, hladný, v tme, vlhku, lebo tam končia všetci - v pivniciach, po kanáloch, vo väzeniach. Má čas na rozmyslenie, ale väčšinou už má takú chuť na drogu, že odíde. Nič sa s tým nedá spraviť."
Sú aj takí, ktorých vykázala komunita, lebo sa ukázalo, že nemajú o liečbu skutočný záujem a iba sa snažia získať spojencov na ďalšie drogovanie.
Nežná cesta neexistuje
Prejsť resocializáciou nie je jednoduché. "Nežná" cesta, ako sa zbaviť závislosti, podľa Hacajovcov neexistuje, preto tu panuje vojensky prísny režim. Budíček, raňajky, obed, komunitné sedenia sa začínajú na sekundu presne. Kto ich zamešká, získava zlé body. Chlapci musia robiť všetko ako v bežnej domácnosti. Sami si varia, perú, žehlia, starajú sa o zvieratá, pracujú s drevom a posledný rok budovali pštrosinec, ktorý funguje od jari. Vtáky nielenže pomôžu chlapcom, aby pri práci zabudli na drogy, ale predajom ich mäsa si nadácia aj zarobí, aby mohla fungovať čo najmenej odkázaná na štátne peniaze.
Pobyt v zariadení je rozdelený na štyri fázy. Najťažšie je prekonať prvú, keď každý so sebou bojuje, pochybuje, či má význam ostať. Je apatický, v depresii, prepadá zúfalstvu. Táto fáza trvá asi štyri mesiace a vtedy sú zakázané návštevy, dokonca aj listy či telefonáty, aby sa planými sľubmi nezmanipulovali blízki a oni súhlasili s predčasným odchodom.
"V druhej fáze už premýšľajú trošku inak. Posun vidno aj na takej obyčajnej veci, ako sú prechádzky do hory. Na začiatku sa ani jeden neteší, chodia so zlosťou, dobre, idem, lebo musím. Až po čase začínajú vnímať les, počúvať vtáčiky, získavajú schopnosť prežívať drobné radosti. No až o rok začína chlapec naozaj žiť normálnym životom, cítiť z neho, že už dokáže mať radosť a rozdávať ju. Potom ešte treba dolaďovanie. Prípravu, že pôjde von, kde sa začne stretávať s ľuďmi, a teda aj s dílermi, lebo mestá nezrušia."
Liečba prácou
Podstatnou časťou resocializácie je pracovná terapia, odchádzame teda na pštrosiu farmu.
"Chlapci sa pštrosov nevedeli dočkať," hovorí Štefan Hacaj a núka opereným miláčikom kytičku púpavy. Kým ju ozobávajú, vysvetľuje, aký ohromný kus práce už chalani na farme urobili.
"Postavili ohrady, prístrešky. Kŕmiť pštrosy tiež nie je maličkosť, veď jeden za rok zožerie takmer tisíc kíl zbožia. A všetko treba sečkovať, lebo veľké trsy trávy či sena nedokážu pozobať."
Aj teraz majú chalani plné ruky práce. Zbierajú po výbehu postrácané perá a opadané jablká, aby sa pštrosy nezadrhli. Vidieť, že práca ich baví a už sa naučili s vtákmi zaobchádzať. Zbytočne ich neplašiť, lebo keď sa dostanú do stresu, lietajú vyplašené po výbehu a mohli by si ublížiť.
"Prvé pštrosy, čo sme kúpili, boli zvyknuté na ľudí. Dali sa pohladkať, mohli sme k nim vojsť. No potom sme doviezli ďalšie z inej stanice, a to bol poplach. Behali ako besné, plieskali sa o ohrady, že prepadli pomedzi škáry a rozutekali sa po pozemku. Do noci sme museli oplocovať pletivom, aby nemohli ujsť do dediny," spomínajú Hacajovci.
Pozor si tiež treba dávať na kopance. Pštrosy kopú dopredu jednou a hneď druhou nohou. K tomu obrovské pazúry, chovateľka, od ktorej ich kúpili, našla v ohrade rozpáraného vlčiaka.
Pštrosy, ktoré patria Pahorku, sú ešte mladé, čaká sa, kým znesú prvé vajíčka.
"Už by sa veru zišli," smeje sa Štefan Hacaj.
"Keď totiž prestanete lietať v drogách, dostaví sa veľký hlad, chalani sa nevedia dojesť. No a z jedného pštrosieho vajca je praženica pre šesť ľudí."
Vajcia však iste nebudú na jedálnom lístku každý deň. Jedia ich skôr gurmáni, lebo jedno vyjde aj na 800 korún, oplodnené takmer na dvojnásobok.
Ak neprestanem, zomriem
Plné ruky práce má aj dvadsaťročný Mišo, ktorého od odchodu z Pahorku delia už iba dni.
"Fetovať som začal ako štrnásťročný," rozpráva svoj príbeh.
"Vtedy som ešte mal veľa záujmov, futbal, angličtinu. S marihuanou som začal z frajeriny a do dvoch rokov som už bol na heroíne. V druhom ročníku gymnázia."
Na liečení na psychiatrii bol asi desaťkrát.
"Ale vždy kvôli niekomu inému, mne to bolo jedno. Neveril som, že niekedy môžem byť čistý. Nemal som ešte osemnásť, takže som sa musel liečiť, lebo si to naši želali. Tešil som sa len na to, ako budem plnoletý a nikto mi nebude rozkazovať. Budem si drogovať, koľko chcem."
Na liečenia vraj chodil aj preto, že ho v nemocnici dali trochu do poriadku, a on zotavený mohol ďalej fetovať.
"No potom mi už bolo hrozne zle. Všetci ma nenávideli, všade ma vyhadzovali, aj o zuby som prišiel. Zbili ma, lebo som kradol po obchodoch. Nemal som kde byť, nemal som čo jesť. Vedel som, že buď to zastavím, alebo zomriem."
O Pahorku sa dozvedel na detoxikácii. Zo začiatku si prežil ťažké stavy, ale vedel, že nemôže odísť. Že tentoraz musí vydržať. A vydržal. Zhruba o týždeň sa vráti do života. Teší sa, bude to čosi celkom nové, čo ešte nezažil. Bude pracovať, dá si spraviť zuby. A čo, keď narazí na dílerov? "Otočím sa, odídem, utečiem!"
Stiahol som aj brata
Tomy má modré oči a krásny úsmev. Ani sa veriť nechce, že ako desaťročný prepadol alkoholu.
"Zomrel mi tato, on bol tiež alkoholik, a ja som bol zúfalý. Hrozne mi chýbal. Dostal som sa do partie, začal s marihuanou, pervitínom, kokaínom. Najhoršie je, že som do toho zatiahol aj mladšieho brata. Dnes má šestnásť a ani neviem, čo s ním je. Fetuje niekde na ulici."
Tomy sa pokúšal sám skoncovať so závislosťou. Vydržal mesiac, potom do toho spadol ešte viac.
"Posledný rok bol kritický. Len som vracal, z osemdesiatich kíl schudol na päťdesiat. Vedel som, že musím skončiť, ale nevedel som, ako. Pomohla mi mama, vybavila mi liečenie. Tam mi poradili, aby som išiel sem. A som šťastný. Nikdy by som neveril, že raz budem pracovať. Som tu už desať mesiacov. Ešte mávam ťažké chvíle, cítim, že nie som celkom za vodou, ale je to oveľa lepšie ako na začiatku."
"Vonku" znamená fet
Dvadsaťdvaročný Peter je na začiatku pobytu. S marihuanou začal na detských diskotékach, tiež chcel byť frajer. No a o pár mesiacov už bol na pervitíne.
"Bol som na jednom liečení a išiel domov, že už to zvládnem. No nebolo to tak. Až tu som si uvedomil, že v podstate som drogovať nikdy neprestal. Bral som to tak, že mám problém iba s pervitínom, hoci som aj pil, hral na automatoch a naďalej fajčil marihuanu."
Na druhom liečení sa dozvedel o Pahorku.
"Išiel som sem, lebo bez resocializačného pobytu by to dopadlo rovnako. Vybral som si Pahorok, lebo som počul, že tu je najtvrdší režim a ten najviac pomáha. Doviezli ma priamo z liečenia. Myslel som si však, že keď som tu dobrovoľne, budem mať viac voľnosti. Pôjdem síce do roboty, ale budeme sa flákať. Tu som pochopil, že naozaj musím robiť, je to to najlepšie, aby sme nemysleli na fet."
A čo bude ďalej? Na to nechcel odpovedať:
"Najdôležitejšie je vydržať do konca. Kedysi som mal veľa záľub, ale ešte nie je dobré nad tým premýšľať. To sú už veci zvonku a zatiaľ ešte všetko, čo je vonku, je pre mňa fet." Dvoj stranu pripravila
FOTO SME - PAVOL MAJER
Dom, kde sa mladí muži učia, ako sa dá žiť bez drogy.
Katka a Štefan Hacajovci sa zoznámili pri práci sociálnych pracovníkov a rozhodli sa založiť si resocializačné zariadenie podľa vlastných predstáv. Vytvorili viacero projektov a hľadali prostriedky. Nakoniec vymysleli pštrosiu farma, kde by sa klienti liečili pracovnou terapiou a pštrosie mäso by bolo zdrojom príjmov. Podporili ich Nadácia otvorenej spoločnosti, Hodina deťom a Nadácia Jana Husa a sen sa stal realitou.
Na rozdiel od gamblerov či alkoholikov narkomani potrebujú po psychiatrickej liečbe aj vyše ročný resocializačný pobyt. S drogami zväčša začali ešte v puberte a nestihli spoznať reálny život. Musia sa naučiť ako žiť, ako pracovať, aké to je, byť zodpovedným za seba aj iných.
Mišo: "Vedel som, že buď prestanem, alebo zomriem."
Tomy začal s alkoholom už ako desaťročný a najviac si vyčíta, že k drogám priviedol aj mladšieho brata. Ten na rozdiel od neho zostal na ulici a liečiť sa odmieta.
