a v s v ufríkovom balení. Keď sa rozpredal, Jean Mascolo pripravil nové vydanie, do ktorého zahrnul ešte štyri Durasovej filmy: Le Camion, India Song, Son nom de Venise dans Calcutta Song a Nathalie Granger. Celý tento súbor predstavuje pätnásť hodín na videu a vyšiel včera. Videom sa skončil parížsky týždeň venovaný Marguerite Durasovej. Tretieho marca totiž uplynulo päť rokov od jej smrti.

Marguerite Durasová (1914 - 1996) patrí dnes k francúzskej klasike. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov bolo jej dielo chápané predovšetkým v kontexte francúzskeho nového románu. Ten však počas rokov zmizol z literárnej scény, zatiaľ čo Durasová zostala. Ukážky jej čistého štýlu z príbehov s erotickou atmosférou a jednoduchou líniou nájdeme vo všetkých učebniciach francúzštiny.

Narodila sa vo Vietname, vtedajšej francúzskej kolónii. Ako pätnásťročná mala pomer s bohatým Číňanom, ktorý popísala v románoch Milenec a Milenec zo severnej Číny. Počas vojny pracovala vo francúzskom odboji a tam sa začalo priateľstvo s neskorším francúzskym prezidentom Francoisom Mitterrandom. Píše od roku 1942, ale popularitu jej priniesol až román Moderato cantabile z roku 1958.

Takmer všetky Durasovej postavy sú poznamenané vlastnými zážitkami a ľuďmi, ktorých poznala. Trikrát sa liečila z alkoholizmu a šestnásť rokov žila v platonickom zväzku s mladým homosexuálom Yannom Andréom. Novinárov neprijímala, nevystupovala v televízii a v rozhlase; jej hlboký hlas bol časom takmer nezrozumiteľný. Keď režisér Annaud chcel, aby vo filme Milenec čítala niektoré pasáže z knihy, musela ju zastúpiť Jeanne Moreauová.

Lenže tak ako bol život Durasovej zdanlivo neusporiadaný a iracionálny, jej literatúra je vzorom poriadku a úspornosti. V sedemdesiatych rokoch nakrúcala na základe svojich textov filmy. Jej filmové pokusy nie sú nezaujímavé, ale nikdy nemali silu jej textov, jedinečných vitalitou, telesnosťou a dráždivosťou.

V pätnástich hodinách na videu počujeme Durasovej vety ako „Všetci muži sú potenciálni homosexuáli, iba to o sebe nevedia, nemali možnosť si to jasne uvedomiť. Homosexuáli to vedia a hovoria to. Ženy, ktoré poznali homosexuálov a ktoré ich milovali, to vedia tiež a hovoria to isté.“

Veľa hovorí o alkoholizme. Podrobný obraz pádu do vášne, bez ktorej sa Durasová cíti neúplná: „Len čo som začala piť, stala sa zo mňa alkoholička. A nikto mi nestačil. Začala som piť po večeroch, potom som pila napoludnie, ráno a potom som začala piť v noci. Raz za noc a potom každé dve hodiny.“ Alebo: „To, čo nám bráni sa zabiť, keď blúznime v alkoholickom opojení, je vedomie, že po smrti už nebudeme môcť piť.“

Durasovej metóda absolútnej otvorenosti má množstvo kritikov, ale bez ohľadu na všetku kritiku je jasné, že sa jej práve takto podarilo byť neodbytne prítomná vo svojich textoch i filmoch a zároveň si zachovať chladný odstup. Nejde pritom o to, či s ňou súhlasíme. Nakoniec aj tak zostane na nás, či budeme vidieť na videu len extravaganciu zostarnutej intelektuálnej divy alebo výpoveď, čo sa nikdy neodchýli od hľadania vnútornej pravdy.

„Miloval som ju a ona milovala mňa, celých štyridsaťdeväť rokov,“ hovorí pre francúzsky denník Libération Durasovej syn Jean Mascolo, ktorý vydal Pätnásť hodín s Durasovou. „Aj keď sme tvorili pekelný pár.“ „Jediná naozaj ničím nepodmienená láska,“ tvrdí o ňom Marguerite Durasová. Mascolo istý čas pomýšľal na televízny projekt spolu so synom slávneho Jorgeho Sempruna s výpoveďami detí, ktoré slávni rodičia z tejto generácie - intelektuáli, všetko ľavičiari - občas spoločne zaparkovali počas svojich búrlivých debát. Nedávno mu ponúkli autorizovať knihu Laure Adler o Durasovej živote. „Nechcel som byť cenzorom. Škrtol som len pár riadkov. Myslím si, že moja matka aj tak napísala všetko o svojom živote sama.“